PODLESOK

„Podbele!“ zakričal Peter na Janku. Vzali sa len nedávno a preto mladý šuhaj nelenil, zložil sa na koleno a natrhal za hrsť žltých kvietkov. Sťa s pernatými krídlami vplával do garáže, objal Janku a strčil jej kytičku pred nos.

„Och, to je milé. Ty si taký zlatý truhlík“ vybozkávajúc ho šepkala. Brenda obskakovala ich kolená, zjavne sa tešiac, že má takých veselých pánov. Bolo to výhodné. Odkedy sa panička zamilovala, často navštevovali romantické zákutia a chalupu niekoľko kilometrov od mesta.

Aj tento predĺžený víkend sa tam chystali. Susedia prednedávnom robili zabíjačku a tak v komore bolo niekoľko kvalitných kíl fantastických údenín. Lizla si k nim, keď Janka opražila jaterničky – od tej chvíle o nich neprestajne snívala.

Víkend ubehol ako voda. Dvojici sa veľmi do mestského života nechcelo ale práca volá. Keď dobalili posledné veci, zavolali na Brendu. Zvyčajne bola pri nich do 5 – tich sekúnd. Teraz prešlo 11, 12, 13,...

„Brendííí, Brendušááá!“ Nič.

Po polhodine hľadania začali chytať paniku. Prehľadali všetko, skočili k susedom, splašene behali po ulici i blízkom lese.

Janka plakala, odmietala sa vrátiť bez psíka do mesta. Zavolala kolegyňu, aby za ňu vzala pondelok, ale tú zložila chrípka a tak nebol nik, kto by ju v práci zastúpil. Museli stihnúť posledný autobus a tak len s plačom požiadala suseda, aby im hneď dal vedieť, keď sa Brenda vráti.

Sused sa neozval ani v pondelok, ani v utorok. V stredu to už Jana nevydržala, vybrala dovolenku a ešte v ten večer letela bez Petra na chalupu. Malá sučuľka však nikde nebola. Vystresovaná žena preplakala nad stolom pol noci. Zaspala a zobudil ju len krutý hlad. Zapálila sviečku a pomaly šla do komory.

Takmer ľahla horeznačky od ľaku, keď jej do náručia skočila delová guľa. Brenda! Zvítanie nemalo konca kraja. Skôr však, ako sa Jana spamätala, malá najdúška jej vyletela z ruky a bežala rovno k studni. V svite mesiaca vylachtala mláku a netrpezlivo čakala, kedy jej panička dotankuje ďalšiu. Janu nebolo potrebné prehovárať.  A Brenda len pila a pila...

Keď sa už podobala na karikatúru balóna, prasklo to s ňou nabok a šťastne klopkajúc chvostom o zem odfukovala. Len očami pozorovala prešťastnú gazdinú, idúcu si utrhnúť nejakú klobásku. Keby vedela rozprávať, zaštebotala by: „Zbytočne, zlatá moja...už tam nič nie je.“

NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV