PODLESOK

„Toho psa poznám“, skonštatoval veterinárny lekár. Päťkilový zlepenec srsti, pasívny, blankytnomodrými očami. Zviera v strednom veku. Niečo medzi lhasa apso a shi tzu. Ľudia by sa oň išli potrhať – nebyť tých očí...

„Môže aspoň niečo vidieť?“

„Nie. Zákal postihol obe oči – definitívne a nemenne.“

Nastalo chvíľkové ticho. Sučka stála na stole so sklonenou hlavou. Pomaly sa jej telom začala presúvať triaška. Dievča, ktoré s ňou prišlo na veterinárnu prehliadku jej zo srsti zamyslene, mimovoľne vyťahovala malé vtáčie pierka...

„A tie šupiny na koži?“

„Presnejšie sa vyjadrím až po dôkladnom vyšetrení. Môže ísť o alergiu...“

Sučka – Kika – bola jednou z mála tých, z ktorých po odčervení liezli škrkavky aj napriek pokročilému veku. Netypické pre exkluzívneho bytového psa, u ktorého by človek predpokladal normálnu veterinárnu starostlivosť. Samozrejme, že nemohla ísť medzi ostatné psy do útulku. Bola maličká a krehká, nevidiaca. Vzala si ju na dočasnú starostlivosť jedna z dobrovoľníčok. Z Kiki sa vykľul fantastický spoločník. Dojemný svojou snahou o plnohodnotný život a chuťou obrániť pána ak mala pocit, že je to potrebné.

Po niekoľkých dňoch sa podarilo vypátrať majiteľov Kiki. Bohužiaľ (alebo našťastie), tesne predtým sa presťahovali. Nik zo susedov neveril, že človek z ich bloku vlastnil dlhé roky takého psa. Nikdy ho totiž nevideli. Náhoda je však zvláštny jav. A ten umožnil skrížiť cestu spomenutej dobrovoľníčky so ženou, ktorá tiež Kiku poznala.

„Áno, bola som raz u nich. Chovali papagáje a nejaké spevavce. Mali ich plnú obývačku. Aby ich Kika neplašila, chovali ju za vysokou skriňou, ktorú odsunuli asi polmetra od steny a zatarasili kreslom. Áno, žila tam 6 rokov...“

Neprepadajte depresii – Kika má už druhým rokom nového, veľmi zlatého pána, ktorý ocenil kvalitu jej povahy i jej vonkajšiu krásu. Keď sa s ňou mazná, pre jej šedý zákal ju volá  Modroočka.

Text: DT

príbeh z útulku UVP

NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV