PODLESOK

Trošku na potešenie: Pravdou je, že prvých desať mesiacov života Bello – argentínska doga - prežil v zadnej časti dvora v koterci. Jeho vnemy sa zúžili na zrak a čuch. Sluch neslúžil, nemohol. Dedičný defekt. Nie ojedinelý...

Už je zbytočné rozoberať, akými peripétiami prešiel, kým sa dostal do útulku. Keď sa ho podarilo dostať do koterca, zaliezol do búdy s odhodlaním nikdy odtiaľ nevýjsť. Ticho, ticho, ticho,...pred očami sa mu striedali psy, prichádzajúce a odchádzajúce do nového domova. On napriek svojej čistokrvnosti nezaujal nikoho. Vlastne zaujal, ale len do doby, kým nespoznali jeho deficit. „Veď nemôže strážiť!“ bol najčastejší argument straty záujmu. Áno, bol to vážny argument.

Ale pes má výborný čuch, a to si uvedomil manželský pár, krorý sa do Bella zamiloval na prvý pohľad. Bello medzitým urobil veľké pokroky. Nebál sa vyjsť z koterca, hral sa s vybranými psami. Zavetril blížiace sa auto a s detskou hravosťou sa túlil k tým, ktorí sa oň starali. Štekal na cudzích a vnímal posunky. Noví majitelia vedeli, že na vychádzky s ním môžu chodiť len na flexi vôdzke. Predsa mu dali druhú šancu. Zrobili dobre. Prispôsobili svoje správanie k nemu skutočnosti, že je iný ako ostatné psy. A šlo to. Dokonca na výbornú.

Text: DT

príbeh z útulku UVP

NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV