PODLESOK

Žeby hnačka?

„Nože sa zbehni mrknúť, čo Boby robí. Dlhšie som ho na dvore nevidel, zamrmlal otec dcére spod auta. Bol celý od oleja, kríže ho boleli, ale chcel ešte dnes dokončiť susedovho starého forda. V dedine ho považovali tak trochu za čudáka. Manželka ho opustila už dávno a nechala ho samého, aby si poradil so šesťročnou dcérou. Tá to znášala zle. Bola podráždená, smutná, utiekala sa do samoty alebo zmizla v lese. Mal o ňu taký strach, že pristúpil na radu babky, aby jej zaobstaral psíka. Nemusel hľadať ďaleko. O ulicu nižšie sa hnedej sučke narodili narodili šteniatka. Neváhal. Zaplatil Jožovi tri stovky a jedno strčil pod bundu. Nemal vlastne psy rád. To malé telíčko ho však tak hrialo na hrudi...Bol to chlap ako hora, ale napriek tomu mu zarosili oči. Dúfal, veril. A stalo sa. Janka si Bobíka zamilovala okamžite. Trávila s ním kopu času. Čítala knihy i časopisy. Učila sa, čo s takým psíkom. Jej prospech v škole sa zlepšil. Mala sa o čom s otcom porozprávať.

Ten jej vyrobil i jednoduchú prekážkovú dráhu. Boby sa učil fakt rýchlo. Stačilo ho motivovať paličkami, loptičkami a on letel ako drak.

Paličky boli jeho. Pri svojom temperamente musel vždy niečo robiť. Keď bol sám, nerád sa nudil. Najobľúbenejšia činnosť spočívala v obhryzávaní paličiek...

„Bobík, Boby?“ volala Janka. Prišiel k nej. Nepribehol. Prišiel. Snáď prvýkrát v živote. Dievčatko hneď zbadalo, že niečo nie je v poriadku.

„Ocíí, ockóó...“ Čupla si k Bobíkova a hladila ho po hlave. Stál a ticho trpel.

„Oci, čo mu je?“ plač mala na krajíčku.

„ Ja neviem. Asi by sme mali ísť za veterinárom.“

Starého forda sa podarilo naštartovať.

Veterinár, ktorého navštívili nedisponoval rentgenom. Ale zato šikovnými rukami. Pohmatom zistil niečo v brušnej dutine.

„Nemal zápchu?“

„Nooo...videla som ho  včera i dnes ako sa pokúša kakať a neide mu to. Myslela som, že má zápchu, ale namiesto tvrdej stolice z neho vyšlo len niečo ako hustá polievka. Myslela som naopak, že je to hnačka.“

Lekár vysoko nadvihol obočie: “Taká malá a taká sčítaná?“ povedal prekvapene.

Otec sa hrdo usmial.

„Vieš, niekedy sa stane, že psík zožerie veci, ktoré sa nedajú stráviť. Kôstky z ovocia, obhryzané drievka, gumové hračky či nejaké ponožky. Tie vytvoria v čreve prekážku, cez ktorú dokáže  prejsť len riedka stolica. A samotná prekážka sa nepohne.“

Veterinár zavolal kolegovi do ambulancie v meste. Dohodli sa a o nejaký čas už pes ležal na stole. Operácia bola nevyhnutná. A čo spôsobovalo jeho problémy? Hrča veľká ako päsť. Vytvorená z malých ohlodaných triesok z dreva, ktoré Bobík tak rád ohryzával.

Rady:

- zabráňte psovi v obhrýzaní dreva alebo iných nestráviteľných predmetov

- po skončení hry, aportovacie predmety schovajte

- ponúknite mu sušené uši, či kožené kosti, ktoré môžete zakúpiť v drobnochovateľských predajniach

- psov, ktoré sú fanatickými obhryzávačmi istite v čase neprítomnosti na miestach, kde nie sú predmety, ktoré by ho lákali. Ak je to možne, odstraňte z chovneho priestoru takéto veci.

- pokiaľ sa to nedá, nezostáva nič iné, len stále psa pozorovať a dúfať, že všetko obhryzané namiesto prehltnutia vypľuje