PODLESOK

Zabehnutie

Štvrtok bol deň, ktorý mala najradšej. V škole mali len tri hodiny. To preto, lebo streda a utorok boli škaredo dlhé. Cez školskú bránu prechádzala až o pol piatej. Ale štvrtok...parádička. Letela domov, privítala sa so svojím dvojročným „šarkanom“, prezula botasky, obliekla športovú modrú vestu, skontrolovala mesačník a hola-hop...vytešená zbehla dole sídliskovým kopcom na zastávku dvasaťosmičky. Dobrý spoj. Chodil síce len každú hodinu, avšak vyviezol ju až za mesto. Tam vystupovala už zvyčajne len sama, lebo každý cestujúci opustil autobus ešte v obývanej zóne. Potom ešte kilometer cez les a rozprestrel sa pred ňou cvičák.

Trénovať úplne vážne seriózne začala asi tak pred polrokom. Chytilo ju to za srdce až tak, že makala štyrikrát v týždni a v dni, keď nepilovala poslušnosť a obranu, trénovala stopy.

V ten štvrtok stretla na zastávke Ingu. Nevideli sa odvtedy, čo kamarátka opustila školu, lebo sa presťahovali. Boli to dobré kamošky. Mali si čo povedať. O vlasoch, o náušniciach, o Inginom pudlovi i Evinom ovčiakovi. Eva mala dobrý pocit, keď mohla Inge porozprávať, aké pokroky robí jej pes. Aron ležal za ňou a pozorne ju sledoval. Vôdzka bola voľne pohodená na zemi, ale nikomu nezavadzala. Dvadsaťosmička prišla, ale dievky boli také šťastné, že sa po dlhom čase vidia, že mykli plecom a nechali autobus odísť. Ďalšia hodinka plynula rýchlo, dievčatá sa smiali, ohovárali, filozofovali... Medzi rečou sa Eva pootočila, aby mrkla na Arona.

Nebol na svojom mieste. Najprv sa len pootočila viac v domnienke, že sa Aron posunul viac za ňu. Mýlila sa.

„Inga! Kde je Aron?“ vysokym hlasom s naznakom hysterie vyštekla na Ingu.

„No...ja neviem. Bol za tebou.“

„Ale veď si ho mala cely čas na očiach!“

„Čo na mňa kričíš! Veď je to tvoj pes, ty si mala na neho dávať pozor!“

„Čo si bola slepá!?...Arooon! Aroooooon!“

Kamarátstvo sa takmer v nasledujúcej sekunde rozpadlo, nebyť toho, že zasiahol chlap z vedľajšej firmy.

„Ak hľadáte toho psa, tak ten nasadol na autobus.“

„Čo? Na aký autobus?“

„A ja viem?“

„To ste mi nemohli zakričať, že mi odišiel pes?“

„Moja zlata, nehulákaj tu na mňa, mala si si dať väčší pozor!“

Chlap sa otočil a odišiel.

„Čo mám robiť? Bože, čo mám robiť?“

„Zavolajme na dispečing,“ poradila Eva. Zrazu sa ich kamarátstvo opäť začalo zliepať dokopy.

A...stal sa zázrak. Áno, v autobuse číslo dvadsaťosem sedí pes. Autobus stojí na konečnej.

Taxík...to napadlo naraz obe. Vyskladali sa a nechali sa odviesť za mesto. Autobus tam však už nestál. Požiadali taxikára, aby sa začal vracať po trase. Autobus dobehli na jednej zo zastávok. Eva vtrielila doň a hľadala Arona. Nebol tam. Pribehla za šoférom a položila zúfalú otázku.

„Čo som mal robiť. Nik nechodil, tak som mu otvoril dvere, a on vybehol...“

Zúfalé dievky uprosili taxikára, aby ich odviezol späť. Nasľubovali mu hory-doly a on – keďže mal tiež psa – odviezol ich zdarma.

Bol tam. Aron bol tam. Ležal pred bránou cvičáku a čakal. Dočkal sa. Mal šťastie, že nenatrafil na streľbychtivého poľovníka.

V ten deň bol tréning jedenm z najlepších. Evin adrenalín sa prevtelil do radostného temperamentu. A Inga žasla, s akou radosťou a presnosťou Aron cvičí.

Text: DT