PODLESOK

Chôdza pri nohe

 

Je jedným zo základných cvikov, ktoré je nevyhnutné zvládnuť, hlavne ak sme majiteľmi väčšieho plemena. Ale aj pre tých, ktorí vlastnia menšieho pišišvorka je praktické, ak zvieratko cvik ovláda. Môžeme ho na vychádzkach púšťať a podľa potreby opäť za pochodu privolať, neťahá nás, nezavadzia nám...

Postup pri učení mladého psíka či dospelého je takmer ten istý. Až na malý detail, že zatiaľ čo 3-mesačný bernardín má nejakých 12 kíl a je viazaný na pána, ročný už má 60 kíl a môže byť už priveľmi samostatný. Pre náhodných divákov je potom viac než zaujímavé prizerať sa, ako sa zúfalý zapierajúci majiteľ snaží udržať psiu lokomotívu, ktorá sa vybrala neželaným smerom...

Začnime teda šteniatkom

Už od príchodu domov je potrebné, aby si zvykalo na obojok a tiež ľahkú vôdzku. Spočiatku je vhodné nechať ju voľne ťahanú. Aby ju Rexík nebral do papuľky, zabavíme ho hrou s aportom či naháňačkami. Zčasu načas psíka privoláme (viď Život so psom č.1) a odmeníme. Chytáme vôdzku a prejdeme zopár metrov. Nedovolíme, aby sa do nej šteniatko zahryzovalo či dokonca sa o ňu s nami preťahovalo. Zarazíme ho povelom napr: “Nie!“. Hneď po pustení vôdzky ho odmeníme pamlskom alebo pohladením.

Ak už si na vôdzku dostatočne zvykol, na vychádzkach - napr: ak kráčame po chodníku - zavelíme „K nohe!“ a trhneme vôdzkou tak, že psíka nasmerujeme k ľavej nohe. Ak ho dostane k nohe, na to aby sme ho tam udržali, môžeme použiť pamlsok, ktorý mu budeme držať pred nosom (viď obrázkovú prílohu). Pokiaľ sa chce niekam rozbehnúť trhnutím vôdzky hneď po povele „K nohe!“ ho znova usmerníme a za správnu chôdzu odmeníme. Trhnutie musí byť adekvátne mentalite, temperamentu a sile zvieratka. Niekedy stačí jemné cuknutie, inokedy zase rázne strhnutie. Tak či tak, má byť také, aby  psík ďalej neťahal aspoň pár sekúnd. Ak by znova malo dôjsť k ťahaniu, opätovne použijeme povel, trhnutie a odmenu počas chôdze. Keď sa zastavíme je praktické hneď ho učiť usadiť sa pri nohe, za čo tiež odmeníme. Pamätáme, že ide stále o psie bábätko a preto výcvik bude trvať len chvíľku. Pokiaľ nechceme výcvik preťahovať, ale psík z nejakých dôvodov musí zostať na vôdzke, pomôžeme si jednoducho tým, že povieme „Voľno!“, mierne veselo pobehneme Tým umožníme Rexíkovi opustiť polohu pri nohe ale napriek tomu ho máme pod kontrolou na vôdzke. Takže ak to zhrniem, psík buď kráča na povel „K nohe!“ pri nohe, alebo je trebárs na vôdzke pred nami. V tom prípade je však nevyhnutné pred tým dať povel  „Voľno“ prípadne „Dopredu!“.

Najlepšie je kombinovať tréning chôdze pri nohe na pamlsok (alebo hračku) a tréning dlhej chôdze usmerňovanej vôdzkou.

Chôdza pri nohe na pamlsok

tento typ tréningu je možné realizovať s vôdzkou i bez nej. Závisí od záujmu psa o pamlsok a jeho naviazanosti na nás. A môžu ho trénovať rovnako šteňatá od cca 3 mesiacov i dospelé psy. Samozrejme, u šteniat berieme v prvom rade ohľad na to, že sú to „deťúrence“ a nebudeme ich preťažovať. Stále musí tréning zostať hrou. V opačnom prípade by sme mohli zlomiť osobnosť zvieratka, a to nechce nikto z nás. Apropó, také zviera nepočúva o nič viac, ba naopak  má z nás strach., povely vykonáva neochotne a pomaly. Naopak, aké nádherné je sledovať psa, ktorý visí očami na svojom pánovi a s radosťou urobí to, čo ho gazda naučil.

Rexíka privoláme do našej blízkosti a odmeníme pamlskom. Následne plynule sa pohneme priamym smerom dopredu. Dbáme na prácu pravej ruky, ktorá drží pamlsok. Ruku prekrížime cez brucho tak, aby sa oň dotýkala. Pamlsok držíme priamo pred nosom psíka a po povele „K nohe“, ho naň lákame (nezabúdajme cvičiť s hladným psíkom a fantastickými pamlskami, ktoré mu zvlášť chutia –šunka, klobáska, syr,...). Keď tak prejdeme 3-4 kroky, zastavíme, okamžite dáme pamlsok a veľmi preveľmi pochválime. V priebehu jednej hodinovej  vychádzky toto môžeme zopakovať 5-10 krát. Závisí to od temperamentu a záujmu psíka. Pamätáme, že vždy skončíme skôr, než sa u psa prejaví najmenší náznak nechuti alebo únavy. Na to pozor!

Postupne vzdialenosť predlžujeme a môžeme pamlskovať i počas samotnej chôdze pri nohe. O nejaký ten deň či týždeň pridávame rýchlu i pomalú chôdzu, obraty, oblúky, zastavenie.

Na zastavenie kladieme dôraz. Pamätáme, že psík skutočne nevie o čo nám ide, pokiaľ mu to veľakrát i pomocou našich rúk neukážeme. To znamená, že ak prejdem zopár metrov a chcem zastaviť, pripravím si ľavú ruku. Tá vytvorí akúsi stenu, ktorá udrží zadok psa medzi naším ľavým stehnom a rukou. Ak by sa psík chcel odtláčať, prisunieme ho späť a usadíme. Okamžite dostane pamlsok. Z tejto polohy môžeme opäť zaveliť „K nohe!“ a s pamlskom pred nosom psa sa znova pohneme dopredu. držujeme pozornosť zvieratka pamlskami a po zastavení ho okamžite usadíme a následne opäť pochválime. V prípade, že naše zvieratko nám príliš bolestivo dobiedza do ruky v snahe dostať sa k pamlsku, kosťami prstov zavretej pravej dlane mu klofneme po ňufáčiku. Keď s tým prestane, odmeníme ho za to, že ide slušne a nedobiedza.

Pokiaľ tréning, na ktorý sme sa zamerali skončil, a psa potrebujeme upútať na vôdzku, urobíme tak a psíkovi dáme napr: povel „Dopredu!“ Nebudeme mu dávať povel „K nohe“, ak ho pri nej neustrážime napr.preto, lebo potrebujeme prejsť kilometrový úsek po chodníku a je predpoklad, že stratíme pozornosť a pes sa nenápadne od nohy vzdiali bez nášho povolenia.  Tým by sa narušil celý význam predchádzajúceho tréningu. Šteniatko a mladého psa môžeme nechať cupkať na vôdzke pred nami. Zčasu načas zaveliť „K nohe!“, nalákať ho rýchlo na pamlsok, prejsť pár metrov, odmeňovať a krátku chôdzu pri nohe zakončiť zastavením a psíkovým sadnutím s následnou odmenou. Alebo počas chôdze ho odmeníme, následne zavelíme „Voľno!“ a pobehnuím mu umožníme opustiť miesto pri nohe.

Ak cvičíme s dospelým psom, príliš temperamentným alebo dominantným, prípadne takým, ktorý sa ťažko motivuje na pamlsky či aporty, využijeme metódu, dlhotrvajúceho rovnomerného pôsobenia.

Dlho trvajúca chôdza

Je vhodným doplnkom k už popísanej metóde, ale môže slúžiť i samostatne. Využijú ju hlavne ľudia, ktorým pes prerástol cez hlavu, ťažko sa motivuje na pamlsky. Alebo je temperamentný, viac ho zaujímajú iné psy ako vlastný majiteľ. Tu je potrebné si v prvom rade uvedomiť fakt, že ten pes nie je „hlúpy“ ako o ňom tvrdí jeho majiteľ. Len bola zanedbaná výchova v čase, keď sa na ňu nemalo zabúdať. Alebo snaha o výchovu bola ale realizovaná nesprávne. Takýto pes väčšinou nemá presne stanovené, kto je v domácnosti pánom. Takže tieto tréningy nie je možné vytrhnúť s kontextu. Všetko so všetkým súvisí, a tak je to potrebné i brať. K tejto problematike sa vrátime v seriáli Dominantný pes.  Za nevychovanosť svojho psa je vždy plne zodpovedný jeho chovateľ.

Dosť bolo rečí, poďme si po nášho Dunča, s ktorým tak neradi chodíme na vychádzky, lebo nás vláči za sebou ako handrovú bábiku.

Najväčší problém je v momente, keď opúšťame byt alebo dvor. Celý temperament sa presunie do spôsobu čo najrýchlejšie sa dostať von. I s nami – letiacimi. Závisí od kíl nášho zvieraťa, čo všetko sme v danom momente schopní zrealizovať.  Predstavme si napríklad, že vlastníme 40-kilového, nevychovaného statného ovčiaka. Bude zbytočné po ňom chcieť, aby vyšiel z domu pri našej nohe, keď to nikdy predtým takto nerobil a nemá najmenšiu šajnu o tom, čo po ňom chceme. Na tréning sa musíme cielene zamerať. Takže vyjdeme von, pes je na vôdzke v našej blízkosti. Prejdeme s ním na miesto, kde ho môžeme uvoľniť z vôdzky, aby sa vyšpinil, vylietal a tak vybil najväčší nával energie. Je len samozrejmé, že vyhľadáme miesto, kde ho môžeme pustiť bez obáv, že nám zmizne. Vychádzka nech je dostatočne dlhá, môžeme ju oživiť hádzaním aportov, či bicyklovaním. Keď je výbuch energie preč, psa privoláme, odmeníme a opäť umožníme voľnosť. Prečo? Aby si nespájal, že po privolaní je hneď upútaný na vôdzku. Privolanie zopakujeme tak ešte 2-3 x stále s veľkou odmenou a pochvalou. Pri ďalšom psa upútame na vôdzku, zavelíme „K nohe“ a ráznym krokom sa pustíme dopredu.

Tempo a rytmus chôdze nemeníme, neprispôsobujeme sa psovi.

On sa musí prispôsobiť nám.

Predstavujeme si, že sme nezastaviteľná lokomotíva, ktorá musí prejsť minimálne 4 km so psom pri nohe, nech sa deje, čo sa deje.

Nenechávame psa oňuchávať kríky a značkovať – to mohol robiť pri voľnom pohybe.

Vybavíme sa veľkou trpezlivosťou a u väčších plemien silou (prípadne koženými rukavicami).

Spočiatku bude chôdza možno vyzerať „kto z koho“. Dodržte však základné pravidlá a uvidíte že po určitej vzdialenosti (môžu to byť i 4 km) sa pes poddá a bude kráčať uvoľnene pri nohe. Sú to chvíle na pochvaly a odmeny.

Zakaždým, keď prejaví snahu ísť dopredu či do strany, už na začiatku pokusu ho zarazíme ráznym strhnutím  vôdzky hneď po povele „K nohe!“ Slovne ho odmeníme zakaždým, keď napätie povolí a prestane ťahať. Ak následne znovu chce pobehnúť, okamžite rázne po povele trhneme.

Trhnutie však neznamená potiahnutie. Trh je krátky, prudký – akokeby sme chceli vytrhnúť krúžok z obojka. Pokiaľ by majiteľ len psa priťahoval bez trhnutia, chôdza sa zmení na permanentné ťahanie.

Pozor! Neskĺznime k tomu, že dovolíme psovi hoci len trošku napnúť vôdzku, lebo o pár sekúnd  sa zaprie riadne a vaša chôdza sa opäť zmení na nejaké násilné ťahavé brzdenie.

Kráčajme tak dlho, kým neucítime, že sa pes podriadil nášmu želaniu. Niekedy stačí 1 km, niekedy je potrebné 5 km.

Nikdy neskĺznime k tomu, že od bolesti dlaní nám prasknú nervy a my svojho psa zbijeme. Absolútne nebude chápať o čo nám išlo a len sa zvýši jeho nedôvera voči nám. Rovnako je nezmyselné vynadať mu, lebo my už nevládzeme. Pamätajme, je to

V ťažkých prípadoch (veľké, temperamentné, dominantné psa, ktoré majiteľ po fyzickej stránke nevládze udržať) je možné použiť špeciálne  obojky – ohlávky.

Vychádzky spojené s tréningom realizujme každý deň. Postupne čas na prvé vybehanie skracujme a zaraďme chôdzu pri nohe. Po nej opäť príde na rad vybehanie.

Ak pes po niekoľkých dňoch či týždňoch začína chápať pojem „K nohe!“ a vykonáva ho, môžeme ho postupne vyžadovať i v situáciách, keď je najviac nabudený, t.z. pri odchode z domu.

Želám, pevné nervy, uvedomenie si zodpovednosti a veľa šťastia.