HISTÓRIA 2.- STAROVEK II.

Už raz sme sa na starovek pozreli. Zavítali sme do severného Izraela, do Etiópie, Egypta i k Sumerom a získavali informácie o ich vzťahu ku psom. Sú to zaujímavé poznatky, stojí za to mrknúť sa ešte i iným národom.

Babylon

Bybylončania podobne ako iné národy v tom období mali svojich bohov. Í mali určité funkcie, ale aj rôzne vlastnosti a záujmy. Babylonskí bohovia mali ku psom veľmi blízko. Hlavný boh Marduk mal psov rád, pomenuvával ich. Mená niektorých jeho obľúbencov sa zachovali dodnes. Gulu – bohyňa zdravia – mala napríklad svorku, ktorá ju všade sprevádzala. A podobne na tom bola i mocná bohyňa Nikkarak.

Ťažko povedať, ako by v súčasnosti reagovali pacienti na to, že im lekárov pes olizuje rany, avšak v Babylone to nebolo nič vzácne. Pes bol totiž súčasťou výbavy lekárov. Rešpektovala sa sila účinnosti psích slín a bolo bežné, že pes lízal rany postihnutého človeka.

Perzia

Ak by sadistický človek vŕšiaci sa na zvieratách žil v starovekej Perzii, nemal by na ružiach ustlané. Peržania si psov nesmierne vážili. Verili, že dokážu rozlíšiť dobro a zlo. Ich posvätná kniha nazývaná Avesta určuje tresty pre tých, ktorí zle zaobchádzali so psom. Bralo sa do úvahy hlavne to, aké služby pes vykonával. Čím bol zranený alebo usmrtený pes starší a skúsenejší, tým bol trest vyšší. Veď kto by predýchal 1 000 rán bičom a 1 000 rán remeňom? Taký trest totiž hrozil tomu, kto zabil psa, ktorý niečo vedel. A nemusel to byť len pes napríklad strážny či pastiersky. Rovnaký trest si zaslúžil i človek, ktorý mal na svedomí psíka, ovládajúceho nejaké kúsky, trebárs žartovné (napríklad prvky tanca so psom J ).

Ale nie len ľudský trest bol strašný. Kto zabil psa, bol prekliaty. Jeho duša k budúcemu životu mala „odkráčať“ s obrovským nárekom. A nepomohol jej nik, ani psy strážiaci“most, ktorý vedie na druhú stranu bytia“.

Tiež perský boh Ahura Mazdah mal okolo seba psov. Mal ich rád a vyzýval človeka k ponúknutiu vhodnej stravy pre psov – mlieko, tuk a mäso.

Pes mal však i veľmi výnimočnú funkciu. Výnimočnú len z nášho pohľadu, pretože v histórii ju nájdeme pri viacerých civilizáciách. O čo ide:

Keď človek zomrel, jeho telo sa ukázalo tzv.štvorokým psom. Tí odháňali zlých duchov a umožnili, aby mrtvý pokojne prešiel cez most činvat na druhý breh a mohol sa opäť prevteliť. Je len samozrejmé, že aj most strážili psy a sprevádzali človeka, aby sa necítil osamelý. A čo znamená „štvorokí“? Boli to psi majúci nad očami tmavú srsť a v nej dve svetlé škvrnky vyzerajúce ako ďalší pár očí. A tak aj keď pes spal, svetlý pár „očí“ bdel...

Inkovia

Nasledujúce riadky síce milovníkov zvierat veľmi nepotešia, avšak vyjadrujú veľkú úctu. Keď psov pán zomrel, Inkovia psa zabili a pochovali ho spolu s jeho pánom. Verili, že pes bude chrániť pánovu dušu a sprevádzať ju. A čože to za psíkov mali starí Inkovia? Aké plemeno sa skrýva za názvom Chihuahua asi vedia všetci. Maličký psík, ktorý keď vyl, predpovedal smrť niekoho blízkeho.

Podobne ako Inkovia, i Mayovia psa pochovávali spolu s jeho pánom.

Austrália

Tu ani nie je potrebné zvlášť pátrať po minulosti, keďže u mnohých austrálskych domorodcov doteraz vidieť starobylý spôsob života. Pes je ich kamarát a pomocník pri love. Aby si na nich zvykal, vyberajú šteňatá dingov z brlohov a vychovávajú ich spolu s deťmi. Nie je zvláštnosťou vidieť ženu, kojacu na jednom prsníku dieťa a na druhom šteniatko. Alebo vidieť deti, ako sa prehrabujú v psej srsti a vyberajú blchy...

Spolužitie je veľmi úzke. Psy spia spolu so svojimi pánmi, svojim telom ich zahrievajú. A podľa psov sa dokonca označuje teplota vzduchu: studená noc je „noc troch psov“, „noc šiestich psov“ je mrazivá.

Asyrčania

Mnohé národy zatiahli do svojich vojen o psy. Schopnosti psov bojových či vojnových využívali Asyrčania, Feničania, Babylončania, Egypťania, Germáni, Gréci a iní. Urastené psy nosili buď ľahké brnenie na hlave a krku, alebo brnenie na celom tele, na ktorom boli ostré hroty. Tieto psy mali za úlohu zraňovať nepriateľských vojakov a ich kone. Na brnenie sa pripevňovali i nádoby s ohňom. Psy vbiehajúci do nepriateľských táborov tým zapaľovali ohne a spôsobovali chaos.

Z doby asyrskej ríše sa zachoval doklad o existencii asyrskej dogy (podobnej doge bordoóskej), o ktorej sa predpokladá, že pochádza z Tibetu a odtiaľ sa šírila cez čínu a Indiu na Stredný a Blízky východ.

Spracované podľa odborných literatúr

- DT -