PODLESOK

NERVOZITA  Z DETÍ

 

„Len ju určite nepúšťajte k deťom. Priam ich neznáša!“ varovala postaršia pani, ktorá musela odísť do nemocnice. Svoju malú Ajku - chutnučkú tučnučkú sučuľku - nechala na starosť susedke Božene, ktorá mala maličkú vnučku. Situácia by bola absolútne pokojná, pokiaľ by Božkina dcéra nezahlásila, že sa jej dovolenka v práci presunula na poslednú chvíľu a tým aj zájazd. Štrnásťmesačná vnučka mala tak poputovať k babke rovno "do pazúrov" Ajkiných :)

Božka bývala v dvojizbovom byte, ktorý však bol dostatočne priestranný. Správu o prijatí oboch naraz predýchavala dva dni, a keď nabrala dych, už mala situáciu premyslenú. No čo, kým bude Lenka čavargovať po byte po štyroch, Ajka bude v spálni a keď vnučka zaspí, sučuľka bude v iných častiach bytu.

Nutné dodať podstatnú informáciu. Lenka bola z rodiny, kde sa chovali 2 psy, medzi ktorými sa batolila, odkedy sa vedela posúvať vlastnými silami. Psy boli vyrovnané, vychované zvieratá, ktoré boli vždy nablízku (samozrejme - zásadne v prítomnosti rodičov) a Lenka ich brala ako samozrejmú súčasť zariadenia bytu. Zaujímali ju, ale nijak zvlášť, ich prítomnosť bola pre ňu prirodzená. Úprimne, viac ju zaujímalo vyťahovanie šuflíkov a vyhadzovanie papierov z nich, diaľkové ovládanie na televízor, či prípadne - na veľkú radosť rodičov – niektoré hračky.

Lenka poputovala do babkinho náručia deň pred príchodom Ajkiným. Čo bola fajn náhoda, lebo Ajka po príchode vzala na vedomie celý Boženin byt aj so zariadením, ku ktorému patrila i maličká Lenka. Nijako zvlášť sa jej nepozdávalo to malé tmoliace čudo-judo, ktoré sa pohybovalo sa bez koliesok, ale bolo nízke ako vozík. Z diaľky ho pozorovala a babka Božka kontrolovala situáciu.

Lenka ťukala kockou o kocku otočená chrbtom k Ajke. Tá sa na ňu rozštekala, začo vzápätí obdržala babkinu rýchlu jasnú pozadku so súčasným „Nie!“ Ajka zaliezla, Božena si robila svoje a Lenka po prvom pokuse o plačlivé vysunutie dolnej pery pokračovala v hre o privádzanie kociek do bezvedomia ich vzájomným otĺkaním.

Božena si uvedomila, že Ajka – ak má svätý pokoj – kašle na Lenkinu prítomnosť. Košík na oddych mala Ajka vo vedľajšej miestnosti, lebo ten tak fascinoval Lenku, že sa snažila doň vliezť a zaspať tam. Čo udržiavalo v napätí sučku, ktorá si svoje miesto chránila. Preto Božka ležovisko premiestnila do vedľajšej miestnosti, ktorú zatarasila kreslom na vyšších nožičkách. Ajka tak kedykoľvek mohla popod neho prejsť do vedľajšej miestnosti a mať svätý pokoj, a vyjsť, keď chcela pozorovať dianie v byte.

Božka mala oči vždy na stopkách, vedela, že náhodný okamih je blbec, ktorý sa pritrafí, keď ho človek nečaká. Robila múdro. Oplatilo sa jej to v jednej situácii, keď Ajka spala pod stolom a vnučka si to nasmerovala rovno k nej. Sučka zbystrila, jej telo napälo, ale to už bola v blízkosti babenka, ktorá pokojne vnučku vzala, usadila na svoje koleno a pokojne Ajku pohladila.

Asi po týždni Božka spozorovala, že Ajka nemá problém líhať si aj do dvoch metrov od Lenky. Nešla nikdy blízko, vždy len toľko, koľko uznala za vhodné. Lenka sa hrávala so svojimi kockami a vždy ukradnutým diaľkovým ovládačom či telefónom a sučuľka chrápala za jej chrbtom. A stále bližšie.

Božka žila pokojným životom. Ajke nedovolila žobrať, ťahať po schodoch ani vyskakovať na gauč. Mala s tým skúsenosti, celý život predtým chovala nejakého psa. Dožičila dostatok času na vybehanie na vychádzkach a nenútila Ajku, aby strpela Lenkinu prítomnosť. Nedovolila jej však ani na ňu štekať. V Lenkinej prítomnosti ju pohladila, odmenila piškótkou. Bola pokojná, ale nie benevolentná.

A tak po dvoch týždňoch prišla Ajka zboku k Lenke a začala jej lízať ruku. Ju to absolútne nevyviedlo z miery, pretože bola na to zvyknutá...

Keď sa Ajkina panička vrátila po troch týždňoch z nemocnice, ťažko uverila vlastným očiam. Po búrlivom zvítaní s Ajkou si sadla za stôl na šálku čaju. Na koberci sa hrala Lenka, na pol metra od nej zachrápala uvoľnená Ajka...

„To snáď nie je pravda! Nebojíš sa, že ju kusne?“

„Ale bojím, veď v jednom kuse dávam pozor. Ale nemôžem ich predsa držať v izolácii. Veď ak by sa nejakou náhodou k sebe boli dostali, asi by sa to nezaobišlo bez nerváčenia. Takto si na seba postupne zvykli a je fajn.“

„Myslíš, že bude mať rada deti?“

„No to si teda určite nemyslím. Podľa mňa si zvykla akurát na Lenku a v tomto byte, lebo zistila, že ju neobťažuje, neohrozuje a v jej prítomnosti dostane nejaký ten koláčik. Ale myslím si, že ak by sa k nej s hrmotom prisunulo nejaké iné dieťa, asi by to nebola šťastná chvíľka. Pri deťoch je stále napätá. A určite by som ani nedopustila situáciu, aby k nej liezla Lenka na pelech či keď žerie.“

Rozprávali sa ešte dlho a rozhovor Ajkinej majiteľke vŕtal v hlave.

Prečo môžu byť psy z detí nervózne

Nanešťastie, dôvodov je viacero:

• pes mohol mať nepríjemný zážitok s deťmi v mladosti. Najcitlivejšie obdobie je vo veku medzi 3 týždňom a 5-tym mesiacom
• nepozná deti, a jeho skúsenosti s nimi sa spájajú len s rýchlym pohybom, krikom, tlačením sa
• bol donútený stáť, kým ho hladili deti aj keď ho to znepokojovalo. Nepríjemné môže byť, ak to robia viaceré naraz a dosť búrlivo, hlučne alebo nervózne
  
• rodič alebo iný dospelý je v prítomnosti psa a detí nervózny, stále zviera okrikuje, či napomína
• bola vytvorená napätá situácia, keď sa pes ocitol v prítomnosti dieťaťa (hádka dospelých a pod)
• psovi je v prítomnosti dieťaťa mnohé zakazované, je posielaný na svoje miesto
• zviera je neurotické všeobecne voči prostrediu, má labilnú psychiku
• ...

Ak sa do rodiny so psom narodí dieťa

• je rozumné stavať sa k situácii pokojne a prirodzene
• nevyháňať psa z miestnosti, kde je malé dieťa (avšak dbať na čistotu)
• prihovárať sa psovi, hladiť ho, odmeňovať, vodiť na vychádzky spolu s kočíkom.
• naučiť psa základné povely: Sadni - Seď, Ľahni - Zostaň
  
• zabezpečiť, aby sa veľa v živote psa nezmenilo, práve naopak. Vytvárať pokojnú situáciu v prítomnosti dieťaťa a zvieraťa
• ak sa bábo začne batoliť, dohliadnuť, aby psa neobťažovalo na jeho lôžku a nesiahalo mu do misky
• zabrániť psovi, aby na dieťa vyskočil (i malá čivavka vie poškriabať bruško bábätka a zanechať nepríjemnú spomienku)
• čokoľvek nepríjemné sa stane (náhodne pes dieťa prekoprcne, pošpiní, vezme mu hračku,...) reagujeme pokojne ale pevne a dôsledne. Psa ak je potrebné rázne usmerníme, ale bez kriku a ak je možné, tak aby to bábätko neevidovalo. Je tak ušetrené od zbytočného stresu, ktorý často nevznikne ani tak vplyvom zvieraťa, ako hysterickou „omáčkou“, ktorú vytvorí rodič, či iný dospelý. Pamätajme: v prvom rade je pre nás dôležité naše dieťa a nie naša potreba ukázať prehnané emócie
• nedovolíme zvieraťu kradnúť z ruky dieťaťa jedlo alebo predmety. Postupne na úkony podania a odobrania učíme oboch
• dávame veľký pozor napr. pri prechádzaní cez bráničky, aby pes dieťa “neprevalcoval“
• na vychádzke, napr. na lúke sedíme a rozprávame s dieťaťom, pes akoby bol súčasť nášho rozhovoru
• nevynucujeme od psa, aby musel stáť a držať, keď ho hladí dieťa. zbytočne by v ňom narastalo napätie. Len toľko, koľko je to pre neho príjemné
  
• v byte aj v dome umožníme psovi možnosť „schovať“ sa pred dieťaťom tam, kam za ním nemôže (dvierka na zárubni, iná časť dvora)
• pokiaľ máme neurotické zviera, sme pri všetkých tých radách zvlášť dôslední a opatrní. Pamätáme, že každý pes je individualita a každý zvláda situáciu inak. Vyvarujeme sa nastolenia takých situácii, kde máme vnútorný pocit, že to nie je celkom dobré. Nešpanujeme situácie a nespoliehame sa na to, že dopadnú dobre.
• vždy, vždy, VŽDY sa nachádzame v prítomnosti dieťaťa, ak je nablízku pes
• robíme všetko preto, aby sme mali kontrolu nad každým okamihom, ale s láskou, prehľadom a pokojne. Budeme odvďačený spokojným spolunažívaním.

Foto a text: Dana Tóthová