PODLESOK

TÝRANIE ZVIERAT DEŤMI

 

Keď som sa lúčila s kamarátkou Ľudkou, ešte po pozdrave sa ma opýtala:

“Videla si včera správy? O tej upálenej mačke.“

Úprimne, nechcela som o tom ani počuť. Ešte vždy som bola otrasená hroznými zábermi, ktoré mi poslala známa. Kamera snímala nádhernú tvár svetoznámej speváčky oblečenej v kožuchu. Spokojný úsmev, šťastný výraz tváre. A tieto zábery naraz vystriedali ďalšie...farmu kožušinových zvierat, kde zamestnanec stál na krku hrôzou zmietaného zvieraťa a búšil ho do hlavy polenom. Zviera nie a nie umrieť. Keď sa prestalo brániť, vyvesil ho za zadné a začal sťahovať z kože. Zviera sa prebralo a začalo sa metať. Chlap ho nezabil, ale pokračoval trhaním v začatej robote...Ani neviem, ako som utiekla od obrazovky, kliala som a plakala, prosila o odpustenie všetky zvieratá, ktorým toto robia ľudia. Keď som sa ako tak upokojila, prišla som vypnúť monitor a oči zbadali záver videa: na kope tiel, ktoré boli už len hromadou mäsa stiahnutého z kože nadvihlo jedno zviera čo už nevyzeralo ako zviera, hlavu, otvorilo oči a postavilo sa. Spadlo na druhú stranu a dívalo sa priamo do kamery...nevydržala som. Všetko sa vo mne búrilo, ušla som od obrazovky, nedokázala som ju ani vypnúť. Viem, že kožušinové zvieratá legálne zabíjajú úderom do hlavy, ale nikdy som si nevedela predstaviť skutočnosť. Tá nočná mora ma prenasledovala veľa nocí. Živé zvieratá bez kože, ktoré nikto nie je ochotní usmrtiť, aby ich zbavil nevysloviteľného trápenia...áno, videla som skutočnosť.

Po mnohých dňoch so sa začala upokojovať. A do toho sa ma známa opýtala, či som pozerala správy. Nie, nepozerala a nechcela vidieť.

Ale keď som prišla domov, v pošte som mala odkazy s upozornením na videozáznam premietnutý v televízii. Plus výzvu na prokuratúru ohľadom prešetrenia trestného činu.

Musela som ten záznam otvoriť, ak som chcela zistiť, o čo vlastne ide. Kiež by som to nikdy neurobila.

Tie zábery poznalo celé Slovensko. Televízia premietla videozáznam, ktorý sa ocitol na webovej stránke so zábavnými videami. Záznam obsahoval zábery chlapcov, ktorý liehom obliali hrôzou stuhnuté mačiatko, priviazané za krk na pevnej vôdzke. Následne sa k nemu sklonili a zapálili ho. Horiaca fakľa šialene vyskakovala na vodítku a horela a horela. A žila. Žila neskutočne dlho. Nemala na sebe už chlpy ani kožu a stále žila. A chalani sa smiali a vtipkovali: „Kto si dá pečenú mačku?“

Nedokážem opísať, čo sa vo mne dialo. V jednom kuse som si opakovala „už netrpí, už netrpí.“ Zlosť a zúfalstvo, nemožnosť pomôcť, ...

Keď som sa upokojila, pridala som sa do zoznamu k petícii ohľadom riešenia tohto brutálneho činu. Keďže prispievam do fór, všimla som si, že toto video rozoberali vlastne všade. Niekde sa ozvali aj názory typu – prečo nás rozľútostí jedna mačka, keď aj ľudia umierajú.

Myslím, že tým prispievateľom ušla pointa – bol utýraný brutálnym spôsobom živý tvor, ktorý cíti hrôzu a bolesť. A trýznitelia sa na tom výborne zabávali. Tými trýzniteľmi boli DETI.

Pokúšala som sa v sebe zaprieť všetky emócie a skúsila som videonahrávku pozrieť ešte raz. Nepáčilo sa mi, čo som si uvedomila. Že tí chalani vedeli tak presne čo robiť, tak šikovne to mača uviazali a mali také rozhodné pohyby, že mi to prišlo, akokeby to nerobili prvýkrát. Že toto bolo len jedno z viacerých, kvôli natočeniu pre web stránku. Tí chlapci vôbec nezažili šok ani stres z toho, čo vidia. Len sa zabávali...

Video skončilo a ja som zostala sedieť v nemom úžase. Všetko to sa stalo na futbalovom ihrisku. Nešlo mi do hlavy, že nikto nebol nablízku, kto by kvílenie zvieraťa učul. A ak bol, prečo nič neurobil. Kto vlastne boli tí chlapci? Alebo skôr – čím boli tí chlapci.

Stala sa však zvláštna vec. Chlapcov spoznala asi podľa oblečenia a hlasov ich učiteľka. Chodili do cirkevnej školy...

Neviem, ako budú potrestaní. Myslím si však, že by mali byť najtvrdšie, ako to naše zákony umožňujú. A verím, že sa ich ich rodičia nebudú slepo zastávať a tak im dokazovať svoju lásku, ale že si sadnú a budú rozmýšľať nad tým, kde a kedy urobili chybu. Ako budú ďalej žiť pre svoje deti, aby z nich nevyrástli sadistickí netvori.

Mladí človek je tvárny, často urobí veci, ktoré akosi nedomyslí. Avšak čo sa na tomto prípade nedalo domyslieť? Aj dodatočne v televízii vyjadrená ľútosť mi z ich strany pripadala len ako fraška, alebo nárazový strach urobiť čokoľvek, len aby už bol pokoj – asi nikdy nerátali s tým, že ich niekto spozná.

Čo s takými chalanmi, aby sa z nich nestali sadisti a vrahovia? To je otázka pre všetkých, ale hlavne pre ich rodičov a okruh známych. Je nutné uvedomiť si, že to nebola LEN mačka, kto bol obeťou. Bol to ŽIVÝ TVOR. Rovnako živý ako vy či ja. Len nehovoril ľudskou rečou. Ak by hovoriť vedel, tak by prosil:“ Prosím, neubližujtem mi, mám hrozný strach. Prosííí.“ A potom by kvílil, že to bolí, tak strašne nekonečne bolí... Je ťažké dovtípiť si, že niečo také to zvieratko prežívalo? Nebolo mu rozumieť? To znamená, že ak ma napadne nejaký cudzinec, môže ma poliať liehom, zapáliť a smiať sa na tom, lebo môjmu jakotu nebude rozumieť? Čo si ten cudzinec zaslúži? A čo bude potrebné urobiť, aby to nezopakoval?

 

Foto a text: Dana TóthováT