PODLESOK

Prvýkrát na vôdzke

Pes na vôdzke – aké prirodzené... Žeby? Opýtajte sa toho psa.

Teraz vážne. Je samozrejmé, že v prostredí, v ktorom bývame a žijeme musíme eliminovať riziko zrážok, útekov, pohryzení. A vôdzka je jedným z možných prostriedkov. Bolo by ideálne, keby mal každý majiteľ tak vycvičeného a vychovaného psa, že vôdzka by nebola potrebná. To je však nemožné. Preto je výbornou pomôckou na zamedzenie problémov a tiež na tréningy.

Ale... musíme si uvedomiť, že pre žiadneho živého tvora nie je prirodzené byť pripútaný. Je to zvyk, ktorý získalo pri pravidelnom používaní. Aby však ten začiatok budovania zvyku nebol stresujúci, prípadne čo najmenej, je potrebné uvedomovať si určité zásady.

Neodkladať

Vo všeobecnosti platí, že čím staršie zviera, tým problémovejšie si zvyká na obojok i vôdzku. Spomínam na prípad dvoch asi trojročných psov, ktoré vlastnila staručká pani. Žili s ňou na neveľkom dvore v dedine pri Košiciach. Zbožňovala ich a oni ju. Chodili jej za pätami, sem tam sa poflákali po dedine hľadajúc hárajúcu majiteľku príťažlivého pachu. Nikdy v živote neokúsili, čo je to obojok a v vôdzka.

Stará pani však vážne ochorela a definitívne musela opustiť domček. Susedia zavolali do útulku, keďže psov im bolo úprimne ľúto. Útulok nebol preplnený, mohli sa vziať oba psy.

Problém nastal pri samotnom odchyte. Psy boli zlaté, zvyknuté na hladkanie. Pribehli, keď bol človek v podrepe. Dokonca aj keď obojok s pripnutou vôdzkou začal obopínať krk, boli pokojné. K sa však začala pripínať, nastalo doslovné rodeo. Bolo nutné oboch psíkov pritlačiť k zemi a rýchlo obojky pripnúť. Avšak aj vtedy, keď sa postavili na všetky štyri, cirkus pokračoval. Hádzali sa zo strany na stranu, padali na chrbát, chrčali, hrýzli vôdzku. Strašný pohľad pre tých, ktorí sa ich snažili zafixovať ale 5x strašnejší pre ostatných divákov. Psy sa unavili asi po piatich minútach, zostali sedieť ako paralyzovaní. Avšak pri najnepatrnejšom potiahnutí vôdzky opäť so sebou začali metať. Únava časom urobila svoje. Spasívneli, poddali sa. Trvalo však dva týždne trpezlivého a dôsledného pôsobenia, kým sa upokojili a vôdzka im prestala robiť problémy. Od takéhoto stresu mohli byť uchránení, ak by sa im v mladosti bol pripol na krk obojok a aspoň niekedy boli pripútaní alebo prevedení na vôdzke. Som rada, že môžem dodať, že oba psy si našli veľmi dobrý nový domov a dokonca spolu.

Príliš skoro

Žiaden extrém nie je dobrý. A to samozrejme platí aj o nasadení a večnom vedení na vôdzke v príliš mladom veku. Mnohí chovatelia nasadzujú malé farebné obojčeky už drobným šteniatkam, aby ich vedeli odlíšiť. Šteniatka ani nezbadajú, že ich majú, zvyknú si na ne ozaj rýchlo. Ale príliš rýchlo navždy pripútať šteniatko na vôdzku nie je pre nikoho žiadna výhra.

Tu budeme odlišovať návyk na vôdzku a vedenie na vôdzke.

Zatiaľ čo návyk na vôdzku môžeme realizovať už od ôsmeho týždňa, pravidelné vedenie na vôdzke prispôsobíme situácii a hlavne...uvedomíme si, že nebude večné. Je smutný pohľad na psíka, ktorý už od šteňaťa nemal možnosť voľne sa prebehnúť, ovoňať všetko, čo potreboval a chcel, obzrieť si zblízka, čo ho zaujímalo. Niet sa preto čomu čudovať, že ak sa taký pes zrazu z vôdzky utrhne, lieta ako pojašený, vlastného pána si ani nevšíma, ovoniava všetko, čo doteraz nemal možnosť. Pán ho nedokáže privolať, a ak sa mu to nakoniec podarí, pripne ho na vôdzku, a nikdy viac ho z nej nepustí.

Návyk

...prebieha relatívne jednoducho. Spočiatku naučíme psíka zniesť obojok (ak ho už nemal nasadený u chovateľa). Hneď po nasadení sa snažíme odpútať jeho pozornosť napr. pamlskom, hračkou alebo odbehnutím na pár krokov, ľahnutím na zem a hrou. Niektoré šteniatka ani nezbadajú, že obojok majú, iné sa snažia stiahnuť si ho labkou. Šikovný pán však vie ich pozornosť odviesť uvedenými spôsobmi.

Keď už obojok problém nerobí, je možné pripnúť naň ľahkú vôdzku s ľahkým obojkom. Spočiatku ju psík môže ťahať voľne za sebou, asi ju bude brať aj do papuľky. Nechajme ho spočiatku, nič mu nezakazujme. Je však múdre opäť odpútať jeho pozornosť od nosenia vôdzky hračkou, pamlskom alebo hrou.

Ak už psík zvládne aj to, že pokojne cupitá po chodníku ťahajúc za sebou vôdzku, môžeme chytať jej druhý koniec. Ak však psík prejaví vzdor, nebudeme ho nasilu ťahať. Môžeme si čupnúť, s úsmevom psa k sebe lákať a po príchode odmeniť pamlskom či pohladením.

Avšak, čo najčastejšie nechávame šteňa cupitať za nami či v našej blízkosti bez vôdzky. Potrebuje sa oboznamovať s okolitým svetom, ovoňať púpavky, pobehnúť i za cudzími nohavicami. Len tak z neho vyrastie vyrovnaný sebavedomý tvor, ktorý nereaguje neuroticky. Pamätáme, že ešte stále ho vieme dobehnúť, ak by sa náhodou vybralo nesprávnym smerom a vziať ho na ruky, či odlákať jeho pozornosť pamlskom.

Vôdzku pripíname podľa potreby. Hlavne v situáciách, kde nám hrozí stratenie šteniatka (medzi množstvom ľudí), nebezpečenstvo zo strany dopravných prostriedkov, vyľakanie a útek a pod.

Text: DT