29.júna o 7.30 sa mobil zbláznil. V priebehu štvrť hodiny volalo 15 ľudí a všetci niečo v tomzmysle: „Ahoj Dani, bude dogkrek? Je hrozná búrka.“ Tú búrku nad Košicami som videla i ja z Paňoviec. U nás pršalo, ale nie tak hrozne, ako v Košiciach. Blesky, tresky a na jazere vraj prietrž mračien.Pokračovanie tu.
Dalmatínka
Ako môže 25 kilogramová dalmatínka schudnúť za mesiac 11,5 kíl? Jednoducho. Keď majiteľ zistí, že zviera má angínu, ktorú treba liečiť – a samozrejme liečenie zaplatiť. Potom má niektorý človek dôvod na to, aby usporil. Trebárs tým, že liečiť nebude a kvôli morálne ladeným otázkam susedov sa radšej chudnúceho psa zbaví. Že v mrazoch sa chradnúci organizmus vzdáva rýchlo, na to sa akosi pozabudlo. Keď dalmatínka skončila v útulku, bolo už neskoro. Liečba síce začala a trvala takmer mesiac, k ničomu však neviedla. Rakovina lymfatických uzlín! Po celom tele. Koniec. Aspoň že posledné dni prežila v teple a vľúdnom zaobchádzaní. Aká to však útecha? Veď sa nič zlé nemuselo stať...
Trošku na potešenie: Pravdou je, že prvých desať mesiacov života Bello – argentínska doga - prežil v zadnej časti dvora v koterci. Jeho vnemy sa zúžili na zrak a čuch. Sluch neslúžil, nemohol. Dedičný defekt. Nie ojedinelý...
Už je zbytočné rozoberať, akými peripétiami prešiel, kým sa dostal do útulku. Keď sa ho podarilo dostať do koterca, zaliezol do búdy s odhodlaním nikdy odtiaľ nevýjsť. Ticho, ticho, ticho,...pred očami sa mu striedali psy, prichádzajúce a odchádzajúce do nového domova. On napriek svojej čistokrvnosti nezaujal nikoho. Vlastne zaujal, ale len do doby, kým nespoznali jeho deficit. „Veď nemôže strážiť!“ bol najčastejší argument straty záujmu. Áno, bol to vážny argument.
Ale pes má výborný čuch, a to si uvedomil manželský pár, krorý sa do Bella zamiloval na prvý pohľad. Bello medzitým urobil veľké pokroky. Nebál sa vyjsť z koterca, hral sa s vybranými psami. Zavetril blížiace sa auto a s detskou hravosťou sa túlil k tým, ktorí sa oň starali. Štekal na cudzích a vnímal posunky. Noví majitelia vedeli, že na vychádzky s ním môžu chodiť len na flexi vôdzke. Predsa mu dali druhú šancu. Zrobili dobre. Prispôsobili svoje správanie k nemu skutočnosti, že je iný ako ostatné psy. A šlo to. Dokonca na výbornú.
Stewardi: Karin Ďurčanská, Martina Majerčáková, L. Bollová
Štartovné: 15 + 5 eur
Max. počet prihlásených dvojíc: 20
Veterinárne podmienky: Veterinárny preukaz s platnými vakcináciami proti besnote a vírusovým ochoreniam nie staršími ako rok a mladšími ako 3 týždne. Potvrdenie o dobrom zdravotnom stave psa
„Nože sa zbehni mrknúť, čo Boby robí. Dlhšie som ho na dvore nevidel, zamrmlal otec dcére spod auta. Bol celý od oleja, kríže ho boleli, ale chcel ešte dnes dokončiť susedovho starého forda. V dedine ho považovali tak trochu za čudáka. Manželka ho opustila už dávno a nechala ho samého, aby si poradil so šesťročnou dcérou. Tá to znášala zle. Bola podráždená, smutná, utiekala sa do samoty alebo zmizla v lese. Mal o ňu taký strach, že pristúpil na radu babky, aby jej zaobstaral psíka. Nemusel hľadať ďaleko. O ulicu nižšie sa hnedej sučke narodili narodili šteniatka. Neváhal. Zaplatil Jožovi tri stovky a jedno strčil pod bundu. Nemal vlastne psy rád. To malé telíčko ho však tak hrialo na hrudi...Bol to chlap ako hora, ale napriek tomu mu zarosili oči. Dúfal, veril. A stalo sa. Janka si Bobíka zamilovala okamžite. Trávila s ním kopu času. Čítala knihy i časopisy. Učila sa, čo s takým psíkom. Jej prospech v škole sa zlepšil. Mala sa o čom s otcom porozprávať.
Ten jej vyrobil i jednoduchú prekážkovú dráhu. Boby sa učil fakt rýchlo. Stačilo ho motivovať paličkami, loptičkami a on letel ako drak.
Paličky boli jeho. Pri svojom temperamente musel vždy niečo robiť. Keď bol sám, nerád sa nudil. Najobľúbenejšia činnosť spočívala v obhryzávaní paličiek...
„Bobík, Boby?“ volala Janka. Prišiel k nej. Nepribehol. Prišiel. Snáď prvýkrát v živote. Dievčatko hneď zbadalo, že niečo nie je v poriadku.
„Ocíí, ockóó...“ Čupla si k Bobíkova a hladila ho po hlave. Stál a ticho trpel.
„Oci, čo mu je?“ plač mala na krajíčku.
„ Ja neviem. Asi by sme mali ísť za veterinárom.“
Starého forda sa podarilo naštartovať.
Veterinár, ktorého navštívili nedisponoval rentgenom. Ale zato šikovnými rukami. Pohmatom zistil niečo v brušnej dutine.
„Nemal zápchu?“
„Nooo...videla som ho včera i dnes ako sa pokúša kakať a neide mu to. Myslela som, že má zápchu, ale namiesto tvrdej stolice z neho vyšlo len niečo ako hustá polievka. Myslela som naopak, že je to hnačka.“
Lekár vysoko nadvihol obočie: “Taká malá a taká sčítaná?“ povedal prekvapene.
Otec sa hrdo usmial.
„Vieš, niekedy sa stane, že psík zožerie veci, ktoré sa nedajú stráviť. Kôstky z ovocia, obhryzané drievka, gumové hračky či nejaké ponožky. Tie vytvoria v čreve prekážku, cez ktorú dokáže prejsť len riedka stolica. A samotná prekážka sa nepohne.“
Veterinár zavolal kolegovi do ambulancie v meste. Dohodli sa a o nejaký čas už pes ležal na stole. Operácia bola nevyhnutná. A čo spôsobovalo jeho problémy? Hrča veľká ako päsť. Vytvorená z malých ohlodaných triesok z dreva, ktoré Bobík tak rád ohryzával.
Rady:
- zabráňte psovi v obhrýzaní dreva alebo iných nestráviteľných predmetov
- po skončení hry, aportovacie predmety schovajte
- ponúknite mu sušené uši, či kožené kosti, ktoré môžete zakúpiť v drobnochovateľských predajniach
- psov, ktoré sú fanatickými obhryzávačmi istite v čase neprítomnosti na miestach, kde nie sú predmety, ktoré by ho lákali. Ak je to možne, odstraňte z chovneho priestoru takéto veci.
- pokiaľ sa to nedá, nezostáva nič iné, len stále psa pozorovať a dúfať, že všetko obhryzané namiesto prehltnutia vypľuje
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
Osina
„Renka, prines!“ konkuruje veselý výkrik spevu škovránkov na nádhernom obilnom poli. Bezoblačná obloha, žlté klasy, usilovné mravce a škovránky. Človek počuje, ale má čo robiť, aby ich na oblohe zbadal. Rozžiarený deň osviežuje príjemný vetrík strapatiaci vlasy. Ľavá strana lýtok je mierne začervenalá od slnka, ktoré stále praží z tej istej strany. Petra a Renka putujú po prašnej poľnej ceste a nevedia sa nabažiť skvelého pocitu, ktorý ich napĺňa. Petra zčasu načas odhodí Renke paličku, ktorú jej ona strká pod nohy. Smeje sa, keď vidí, ako vysmiata sučka poskackáva v oblúkoch ponad klasy, aby videla kde je. Sem tam zastaví, postaví sa na zadné a rozhliada sa. Je to komické a Peťa je šťastná.
Ani nezbadala, že prešli viac než dve hodiny. Už boli na ceste domov, keď dievča postrehlo Renkine potriasanie hlavou. Zvieratko nakláňalo hlavu na stranu a uško malo smiešne spustené.
„No úkáž! Čo ti tam vliezlo?“ Peťa i čupla a snažila sa zistiť, čo má Renka v uchu. Nevidela nič. Snažila sa prstom nahmatať niečo hlbšie, výsledkom však bolo len tiché zakňučanie.
„Ááále, nič tam nemáš!“ skonštatovala Petra a pokračovala ďalej.
Potriasanie hlavou však neprešlo ani po niekoľkých dňoch. Naopak, stalo sa intenzívnejším. Petra odkladala návštevu veterinára, problém sa jej nezdal vážny. Na naliehanie mamky však vo štvrtok už stála pri ordinačnom stole a upokojovala Renku. Veterinárny lekár prístrojom hĺbkovo prehliadol ucho a našiel problém. Ôstie. V niektorých častiach Slovenska tomu hovoria osina. Pre tých, ktorí sa s tým slovom stretli prvýkrát, krátke vysvetlenie – je to kláskovitá časť obila, prípadne iných trávnatých rastlín. Má štíhly tvar a je špicaté. Keď sa zapichne, funguje ako hrot šípu – vojde dnu, ale nevyjde von. Naopak. Dostáva sa stále hlbšie. Mnohí to poznajú, keď sa im zapichne do ponožky...
Veterinárny lekár po dlhšom trápení urobil problému koniec a Renke sa konečne vyrovnala hlava a prestala sa potriasať.
VAROVANIE
- nepúšťajme psa do poľa s dozrievajúcimi klasmi alebo suchšej vysokej trávy
- v prípade, že pes potriasa hlavou, prezrite ušnicu
- pokiaľ je ôstie viditeľné a prístupné, môžeme sa pokúsiť pinzetou ho odstrániť
- pokiaľ to neide, navštívime veterinárneho lekára
- pokiaľ ôstie nevidíme, v žiadnom prípade sa ho nesnažíme nahmatať vsunutím prsta hlbšie do ucha. Reálne hrozí, že ôstie zasunieme ešte hlbšie a problém znásobíme
- veterinára navštívime, aj keď žiaden cudzí predmet v uchu nevidíme
Text: DT
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
Jed
„Videl si to? Ďalší potkan. Mne to už ide na nervy. Poď, skočme do Hornbachu, snáď tam niečo proti tým potvorám budú mať.“ Drme za plece čiperná päťdesiatnička svojho manžela. Letí do spálne, zloží natáčky, odhodí župan a už stojí manželovi za chrbtom. Ten vzdychne, prikáže psovi strážiť, skočí po vodičák a vyrážajú.
Pred policami s prípravkami trochu porozmýšľajú.
„Aha, tento má pekný obal. Obsahuje toto, hento, tamto a ... warfarín. Je tu nakreslená taká pekná myš. Berieme? A rovno dve.“
Doma rozložili jed na miesta, kde videli potkany. Prikryli ho trochu, aby ho chranili pred dažďom. Ale zabudli na Trixa...
Pes našiel kapsičky s prípravkom rýchlo. Voňali nádherne. Tak nádherne. Ani chuť nebola zlá...
„Trixi!“ o večernom šere bolo počuť len ticho.
„Trixííí! Poď už dnu!“ Keď sa pes neozýval, žena v župane a s natáčkami vybehla so zlám tušením von.
„Zapni svetlo, nech si vidím pod nohy!“ Muž zamrmlal a zažal. Trixi ležal na ganku a čudne dýchal. Vedľa boli zvratky s krvou. Pod schodami i krvavá stolica.
„Jaj bože! Čo sa stalo?“ Hodila sa na psa. Srdce bilo zrýchlene ale slabo. Pes upadal do bezvedomia. Ešteže v meste existovala veterinárna pohotovosť. Keď prechádzali bránou, spoza steny sa na nich pozeral zvedavý potkan. Aj jemu voňali chutné kapsičky. Ale nemohol sa k nim dostať, lebo ho k nim Trixi nepustil.
A záver? Neviem. Ak boli dosť rýchli pes prežil.
Rady:
- pri rozkladaní jedu na hlodavce pokladajte návnady na miesta, kam sa nedostane pes
- pokiaľ sa to nedá zabezpečiť, počas existencie návnad držte psa v koterci alebo ho pripútajte
- dobrou skrýšou môžu byť kovové tyče, ktoré sa používajú na oplotenie. Ich 50 cm zvyšky dobre poslúžia ako výborné skrýše pre návnadu, do ktorých síce hlodavce vojdu, ale pre psa sú neprístupné. A múdre ich i na pevno ukotviť
- pokiaľ pes požije jed warfarín, je nevyhnutné zabezpečiť, aby sa zviera nezranilo, lebo by veľmi krvácalo. Psa držíme v teple a okamžite vyhľadáme veterinára
Text: DT
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
Háčik
To teda bola rybačka! Ticho jazernej zátoky, pstruhy, plechovkové pivo, gitara. Zvečeriavalo sa a komáre začali hnusne otravovať. Človek sa nestíhal oháňať. Chalani
radšej zaliezli do stanov a tam rozoberali úspešnosť dňa. Jasné, že vytiahli aj karty a mastili mariáš až do polnoci. Igor vytiahol becherovku, Janík domácu slivovicu, čo pred rokmi pálil dedko. Zuzana sa utiahla do rohu posledného stanu, mala dosť podnapitých rečí chalanov. Zavolala si k sebe malého strakatého Joša, dlhosrstého kríženčeka špica, ktorý zmýšľal podobne ako ona. Mal chlapcov rád, ale ich rozjarená hlučnosť ho mierne stresovala. Keď Zuzka zaspala, Joši sa vytiahol spod jej oťaželého ramena a išiel sa vyvenčiť. Minul dvoch spievajúcich mladíkov, ktorý rybárčili aj pri svetle mesiaca. Nevideli poriadne okolo seba, tak nešťastné rybky nechávali len v priehlbine v zemi, do ktorej nanosili v gumákoch vodu. Avšak aj na nich spadla únava a zaspali priamo tam, kde pred chvíľkou sedeli.
Joši prechádzal okolo nich a vetril. Tá neuveriteľná vôňa...Bol hladný, partia ho akosi zabudla nakŕmiť. Chodil okolo plytkej jamy s hynúcimi rybami a skúšal niektorú vytiahnuť. Podarilo sa mu to rýchlo. Spočiatku ani nevedel, čo má s metajúcou sa rybou robiť. Capol ju labkou, ktorú však hneď stiahol. Niečo tak mokré, chladné a klzké ešte nevidel. Hlad bol však veľký a Joši zapracoval. Víťazil. Rybie oko ustrnulo navždy. Psíkovi ryba chutila. Keď stratil zábrany, žral ju s pôžitkom....
Ráno ho chlapci našli za posledným stanom. Ležal a nechcel sa postaviť, ani keď naň volali. Niekto ho chcel zodvihnúť, psík však bolestivo zajojkal. Z papule mu trčal zvyšok rybárskej struny.
„Ježiši, veď on zožral rybu z háčikom!“ vyplašil sa Kiko, ktorému Joši patril. Igor chytil strunu a chcel ju potiahnuť.
„Šije ti? Mongol!“ chytil ho Kiko za ruku.
„Vy tu zostaňte, ak chcete. Zuza poď, naštartuj škodovku“.
Operácia dopadla šťastne. A Kiko iste na budúcej rybačke viacej dohliadne na svojho psíka, ktorého má vlastne veľmi rád.
VAROVANIE
- pach rýb je pre niektorých psov veľkým lákadlom. Nebezpečné sú nie len ich kosti ale aj prípadný zabudnutý háčik. Ten môže byť smrteľne nebezpečný.
- pokiaľ háčik prepichne jazyk, šikovný človek dokáže kliešťami odštiknúť zahnutie a háčik vybrať. Pozor na stres psa a prípadné pohryzenie.
- ak zásah nie je možný, je nevyhnutné okamžite vyhľadať veterinára
- pokiaľ sa háčik dostane napríklad do hltana, v žiadnom prípade sa ho nepokúšame za strunu vytiahnuť. Vyžaduje si to veterinárny zásah.
- veľmi nebezpečné je, ak sa struna dostane až do čreva. Môžu sa totiž zamotať črevné slučky. Ak by sme sa ju pokúsili vytiahnuť, môže prerezať časť čreva.
V uvedených prípadoch vyhľadáme veterinárnu pomoc okamžite
Text: DT
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
Zabehnutie
Štvrtok bol deň, ktorý mala najradšej. V škole mali len tri hodiny. To preto, lebo streda a utorok boli škaredo dlhé. Cez školskú bránu prechádzala až o pol piatej. Ale štvrtok...parádička. Letela domov, privítala sa so svojím dvojročným „šarkanom“, prezula botasky, obliekla športovú modrú vestu, skontrolovala mesačník a hola-hop...vytešená zbehla dole sídliskovým kopcom na zastávku dvasaťosmičky. Dobrý spoj. Chodil síce len každú hodinu, avšak vyviezol ju až za mesto. Tam vystupovala už zvyčajne len sama, lebo každý cestujúci opustil autobus ešte v obývanej zóne. Potom ešte kilometer cez les a rozprestrel sa pred ňou cvičák.
Trénovať úplne vážne seriózne začala asi tak pred polrokom. Chytilo ju to za srdce až tak, že makala štyrikrát v týždni a v dni, keď nepilovala poslušnosť a obranu, trénovala stopy.
V ten štvrtok stretla na zastávke Ingu. Nevideli sa odvtedy, čo kamarátka opustila školu, lebo sa presťahovali. Boli to dobré kamošky. Mali si čo povedať. O vlasoch, o náušniciach, o Inginom pudlovi i Evinom ovčiakovi. Eva mala dobrý pocit, keď mohla Inge porozprávať, aké pokroky robí jej pes. Aron ležal za ňou a pozorne ju sledoval. Vôdzka bola voľne pohodená na zemi, ale nikomu nezavadzala. Dvadsaťosmička prišla, ale dievky boli také šťastné, že sa po dlhom čase vidia, že mykli plecom a nechali autobus odísť. Ďalšia hodinka plynula rýchlo, dievčatá sa smiali, ohovárali, filozofovali... Medzi rečou sa Eva pootočila, aby mrkla na Arona.
Nebol na svojom mieste. Najprv sa len pootočila viac v domnienke, že sa Aron posunul viac za ňu. Mýlila sa.
„Inga! Kde je Aron?“ vysokym hlasom s naznakom hysterie vyštekla na Ingu.
„No...ja neviem. Bol za tebou.“
„Ale veď si ho mala cely čas na očiach!“
„Čo na mňa kričíš! Veď je to tvoj pes, ty si mala na neho dávať pozor!“
„Čo si bola slepá!?...Arooon! Aroooooon!“
Kamarátstvo sa takmer v nasledujúcej sekunde rozpadlo, nebyť toho, že zasiahol chlap z vedľajšej firmy.
„Ak hľadáte toho psa, tak ten nasadol na autobus.“
„Čo? Na aký autobus?“
„A ja viem?“
„To ste mi nemohli zakričať, že mi odišiel pes?“
„Moja zlata, nehulákaj tu na mňa, mala si si dať väčší pozor!“
Chlap sa otočil a odišiel.
„Čo mám robiť? Bože, čo mám robiť?“
„Zavolajme na dispečing,“ poradila Eva. Zrazu sa ich kamarátstvo opäť začalo zliepať dokopy.
A...stal sa zázrak. Áno, v autobuse číslo dvadsaťosem sedí pes. Autobus stojí na konečnej.
Taxík...to napadlo naraz obe. Vyskladali sa a nechali sa odviesť za mesto. Autobus tam však už nestál. Požiadali taxikára, aby sa začal vracať po trase. Autobus dobehli na jednej zo zastávok. Eva vtrielila doň a hľadala Arona. Nebol tam. Pribehla za šoférom a položila zúfalú otázku.
„Čo som mal robiť. Nik nechodil, tak som mu otvoril dvere, a on vybehol...“
Zúfalé dievky uprosili taxikára, aby ich odviezol späť. Nasľubovali mu hory-doly a on – keďže mal tiež psa – odviezol ich zdarma.
Bol tam. Aron bol tam. Ležal pred bránou cvičáku a čakal. Dočkal sa. Mal šťastie, že nenatrafil na streľbychtivého poľovníka.
V ten deň bol tréning jedenm z najlepších. Evin adrenalín sa prevtelil do radostného temperamentu. A Inga žasla, s akou radosťou a presnosťou Aron cvičí.
Text: DT
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
Hnojivo na jahody
Prekotúľala sa na chrbát a ešte chvíľku mala zatvorené oči. Vyžívala sa v nádhernom modrozlatom ráne. Na stene sa objavil prvý pásik slnečného odrazu a izba bola akási jasná. Vtáky nie spievali, ale priam hulákali. Všetko sa prebúdzalo k životu, i lístky na stromoch.
Nádherné nedeľné ráno. Špekulovala – bez toho, aby čo len otvorila oko – nad tým, ako strávi nádherné dopoludnie. Ponaťahovala sa a rozpažila ruky. Pravá narazila na čelo mladého ovčiaka, ktorý netpezlivo čakal, kým panička roztvorí oči. Jeho čierny chvost robil v izbe pri podlahe prievan. Chlpy sa presúvali po parketách a pod kreslom vytvárali chumáče. Zasmiala sa. Bol to povel pre Juska, aby sa prednými labami vyterigal na posteľ.
„Ty mrcha mrchavá,“ zamrmlala s láskou a ešte raz sa naposledy ponaťahovala.
Vyšla na schody a zakričala mamke, že predsa sa len pustí do tých jahôd. Predstava veľkých šťavnatých plodov bola jedna z posledných, ktoré opúšťali jej viečka pred zobudením. Podvedomie zohralo svoju úlohu a nedeľa nenedeľa, šuphajsi do záhrady s motyčkou.
„Nedáš si čaj,“ zakričala mama na svoju už dospelú dcéru.
„Teraz nie mami, idem prihnojiť jahody.“
Dva dni predtým pršalo a zem bola ideálna na pokopanie. Jana su čupla a pozorovala neudržiavané záhony jahôd.
„To teda bude práce!“ skonštatovala, usmiala sa na Juska a začala odstrihovať poškodené listy a odstraňovať prebujnelé mladé sadeničky.
Robota išla od ruky, za hodinku mala upravený prvý riadok. Vzala motyčku a precízne opatrne prekopala záhon. Skočila do dieľne pre granulované hnojivo, poriadne prečítala návod.
„10 gramov pod jednu sadeničku. Zaliať rastlinku, rozsypať, prekopkať ...“ zopakovala zvedavému chlpáčovi.
Keď dorobila čo si zaumienila, povedala si, že si zaslúži pauzu v maminej blízkosti. Čaj a rohlík s čerstvým maslom a kúpenou redkvičkou...čo krajšie si mohla priať.
Keď dojedla, vybrala sa pokračovať v práci. Chcela preložiť krabicu s hnojivom, nemala však čo. Nebola tam. Našla ju až o pár metrov ďalej. Mierne požužvanú, a prázdnu. Igelitový sáčok s obsahom s pôvodným 2,2 kg hnojiva chýbal. Bol až pri stene s veľkou dierou na boku a vysypaným obsahom.
„No,“ na viac sa nezmohla. Rýchlo zozbierala všetky granule nájdené na zemi a vožila ich do sáčku. Rerátala, koľko dala pod jahody a vyšlo jej, že v sačku by malo zostať 1,9 kg hnojiva. Buchla ho na váhu a tá ukázala 1,6 kg granulátu.
„Bože na nebi, ty si toho zožral!“ bledá pozerala na Juska. Ten nechápal, z čoho je tak nervózna. Veď predsa všetko klapalo.
Rýchlo prezrela návod....držte mimo dosahu detí a zvierat...nič však o prvej pomoci pri požití. Volala jednu ambulanciu za druhou...krásna nedeľa dopoludnia si vyžiadala hluché volania. Štvrté číslo však bolo úspešné.
„Vyvolajte zvracanie. Následne mu podajte živočíšne uhlie.“
„Ako mám vyvolať zvracanie?“ „Peroxid vodíka zrieďte 1:1 s vodou a dajte psovi vypiť 1-2 polievkové lyžice.“
„Ako dlho potrvá, kým sa vyzvracia?“
„Mala by to byť otázka niekoľkých sekúnd. Bude pravdepodobne zvraciať viackrát.“
„Čo ak nezačne zvracať?“
„Podajte mu ešte jednu dávku zriedeného peroxidu.“
„Kedy mám podať živočíšne uhlie?“
„Po vyzvracaní.“
„Koľko tabliet?“
„Vraveli ste, že váži 20 kíl. Môžete aj 8-10 tabliet.“
„Kde teraz zoženiem peroxid?“
„Mali by ste ho mať v domácej lekárničke. Ak ho tam nemáte, popýtajte sa susedov. Určite niektorý bude mať peroxid v autolekárničke.“
„Do akého času po požití musím podať peroxid? A ako?“
„Do hodiny. Použite injekčnú striekačku bez ihly. Strieknite do medzierky medzi zadnými zubami a dajte pozor, aby nič nevytieklo. Papuľu pridržte.“
Lekár bol skvelý. Jana sa držala všetkých rád a Jusko vydávil všetko na 4 krát. Trúba jedna, ani si neuvedomil, aké ma šťastie.
Text: DT
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
Dobrý plot
Ani by jeden neveril, čo všetko vie také oplotenie vymyslieť.
Bolo raz jedno pletivo a to malo také šťastie, že natrafilo na šikovného kutila, ktorý nádherne vykolíkoval pozemok, položil betónový základ, rozmiestnil plotové tyče, krásne ich natrel, napol španovací drôt a ukážkovo natiahol vysoké pletivo.
Teoreticky žiaden pes by ho nemal preskočiť, ani podhrabať.
Ale! Oká majú rozmer 5x5 cm. O niečo viac, ako hlavička milučkého šteniatka. A to-keď pán od neho odchádza-by najradšej tankom prebúralo všetky hradby sveta. A keď to neide, aspoň sa pokúsi predrieť sa skrz.
Spočiatku sa aj zdalo, že to snáď pôjde. Hlava prešla...a to bolo všetko. Po márnych pokusoch vpred sa snažilo zaradiť spiatočku a cúvať späť. Prekvapenie bolo veľké, keď drobec zistil, že nazad to neide. Kožné záhyby vytvorili bariéru, ktorá nepopustila.
Spočiatku bojovalo ticho. O chvíľku ho však prepadla hystéria.
Ešteže bol teplý deň a gazda mal otvorené okná. Učul ten piskľavý krik a pomocou kliešťov drobcovi pomohol.
Vzal ho na kolená a pokojne hladil. Malý sa tešil ako taký cvočko. Tenkým jazýčkom vyoblizoval nosné dierky gadu, ktorý medzitým rozmýšľal, ako zaistiť oplotenie, kým drobec nepodrastie...
Text: DT
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
Krádež
Pán Karol každé ráno prepochodoval pravidelnú vychádzku okolo bloku s nádherným lhasa apsom. Na konci paneláku ho uviazal a vošiel do malých potravín, aby si kúpil cigarety, mlieko a ranné noviny. Prehodil slovo-dve s predavačkou a pobral sa ďalej.
Dnes ho však rozčúlil úvodný článok v novinách. A keďže pár minút predtým dvihol adrenalín aj predavačke, mali sa o čom porozprávať.
Keď pán Karol vyšiel von, zarazil sa. Pamätal sa presne, kde uviazal Pinkiho. Ten tam však nebol.
Pýtal sa každého, koho stretol. Nikto psa nevidel. Až malý druháci ho informovali o chlapíkovi, ktorý ťahal psa, čo s ním zjavne nechcel ísť.
To však bola jediná konkrétna informácia.
Po zúfalom popoludní, keď mu hlavou vírili šialené myšlienky, dospel k záveru:
- ohlásiť krádež na polícii
- sledovať inzercie v novinách na predaj lhasa apso.
Pán Karol možno celý život neveril tomu, že je dieťaťom šťasteny. Bol. O 2 týždne natrafil na inzerát o predaji. Kolegyňa z práce robila volavku. Dohodla sa s predávajúcim, vypýtala si jeho meno a tel.kontakt, prezrela si psa, spoznala v ňom Pinkiho. Na scénu prišiel nahnevaný Karol s foťákom v mobile, nafotil šokovaného "predajcu" a skôr než sa nazdal, bol na chodníku s kolegyňou a Pinkim sám. Predavač zdúchol ako gáfor.
Poučenie? Nie len všeobecnozáväzné nariadenia zakazujú nechávať psa pred obchodom bez dozoru. Aj zdravý rozum.
Po preteku sme si dali týždeň túrovo-relaxačného voľna. Džinka je zlatíčko. Asi aj vie, ako potešila mňa aj môjho šesťročného synka Danka (ktorý si mimochodom užíval krásny deň plný chlapčenských hier a preliezaním prekážok :) .
V sobotu bolo veľmi teplo - 31 stupňov. Niektorým psom náhla vysoká teplota nerobila dobre. Džinka obstála. V siedmich disciplínach získala známku výborná (Odloženie v sede v skupine, Chôdza pri nohe, Vyslanie do štvorca s privolaním, Pachové rozlišovanie a aportovanie, Ovládateľnosť na diaľku, Skok cez prekážku a aportovanie kovového predmetu, Celkový dojem). Privolanie s odložením do stoja, Stoj a sadni počas chôdze - veľmi dobré. Nevyšiel nám cvik Aport s určením smeru - podpísal sa pod to hlavne fakt, že na OB2 sme sa pripravovali bez pomocníka a Džindžerka mierne zazmetkovala.
Mala som pocit, že si víťazstvo užívala. Maznala sa ako mačka. Teší sa na ďalšie tréningy, ktorých však pre nedostatok času nie je toľko, koľko by sme potrebovali. No veď čas ukáže ... :)
Zostáva dodať, že príjemné a pekné prostredie Ranču Nový dvor, kde sa pretek konal, blahodárne pôsobí na všetkych účastníkov. Výborná organizácia a dodržaný časový harmonogram tiež prispeli k dobrej nálade. Vďaka patrí rozhodcom Inge Tkáčovej, Pavelovi Tamášimu a celému organizačnému tímu. Ako stewardka debutovala naša Karinka Ďurčanská, a keďže som ju osobne zažila, môžem ju len úprimne pochváliť za výbornú prácu.
Dana Tóthová
kkkkkkkkkkkk
VIDEO: PRE ZÁBAVU
Kuchár
Vedel čítať myšlienky. Že nie? Ako inak vysvetliť, že sa snažil pánovi splniť jeho tajné želanie. Urobiť si na večeru vyprážané rezne.
Keď malý tučnučký pán vzal tašku a odišiel, Bobrík zostal opäť sám. Popod prah dverí prenikla k jeho nosu studená vôňa. Prednými labkami si otvoril kuchynské dvere a srdce mu zaplesalo radosťou. Chladnička nebola celkom dovretá...
Nemal istotu, či robí dobre, ale pohľad na \"čerstvinu\" ho utvrdil v kladnom pocite. Je čudné, ako to, že 80-siat kilogramový človek si takú dávku nechá na dve porcie a 12-kilogramový orech to sfúkne za chvíľku...
S jedlom rastie chuť a nos sa posúval po regáloch chladničky. Na zem padli vajíčka. Zlízal takých päť a vtedy ho schytila šajba. Chvost nakrivo a poď ho trieliť v kruhoch po kuchyni. Nebola veľká, tak si ju zväčšil o stoličku, lavicu a poličky... Smola bola, že na nich boli nádoby s múkou, soľou, strúhankou, ... Keď to popadalo na zem, ešte len vtedy ho prepadla bláznivá radosť zo života. Skákal a váľal sa po všetkom, čo ležalo na zemi. Obalil sa v trojcestíčku. Potom, šťastím unavený premiestnil svoje telo do košíka. Na predných nohách chutila tá maškrta najviac. Keď začul kľúč, ani ho nenapadlo, že zrobil niečo zlé. Vlastne naopak. Pán po vstupe stratil reč. A Bobrík si domyslel, že to bolo asi šťastím...
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
Škvrna
Pozerala televízor. Ukazovali reláciu o mladom, deväťmesačnom psovi, ktorého zrazilo auto, a jemu museli amputovať pravú prednú a ľavú zadnú nohu. Neuveriteľné! Ale ten pes dokázal behať. Aportoval loptičky a s radosťou ich pánovi prinášal. Bol to obyčajný človek, ktorý za operáciu zaplatil polovičku svojich životných úspor...
Spomenula si na ich Zorku. Keď im na výlete ozvracala zadné sedadlá nového BMW, manžel ju bez rozmýšľania vyhodil za najbližšou zákrutou. Vtedy ani nemukla, bola naštvaná rovnako ako manžel. Na bielej koži sa fľak vynímal doteraz. Na Zorku si už dávno nespomenula. Až teraz. Pocítila stiesnenosť a napadlo ju, že za toto raz príde trest. Zatriasla hlavou a odohnala chmúrne myšlienky. Tie sa jej však počas života mali v určitých okamihoch vracať späť...
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
Gaštany
Začal sa ďalší rok na základnej škole-ôsmy. Rozhlase vyhlásili súťaž v zbere gaštanov. Jedna z učiteliek, o ktorej väčšina žiakov doma hovorila, že je „správna“, ich tak pobláznila, že všetky staršie ročníky chodili do blízkeho lesa, kde bola gaštanová alej. Všade po zemi boli listy, malé polámané haluze a palice, ktorými zhadzovali celé skupiny gaštanov. Bolo to dobrodružstvo. A pre lesné zvieratá užitočné. Dve triedy mali rovnaké skóre. To po nociach vŕtalo v hlave Romanovi – šikovnému chalanovi, ktorý liezol po stromoch ako opica.
V jedno ráno presvedčil mamu o bolesti brucha. Zostal doma.Len čo rodičia odišli, obliekol tepláky a cez lúku vyrazil k lesu. Pod pazuchou niesol dva zrolované mechy. Mal v pláne urobiť pre triedu náskok, ktorý už nikto neoženie.
Vyšplhal sa na horné konáre nádherného bohatého stromu a triasol. Hnedé dozreté plody padali. Nebolo ich však toľko, koľko dúfal. Šplhal sa vyššie. Bol už takmer na najvyšších konároch, videl ponad vrcholky stromov do diaľky. Chcel ešte kúsok vyššie. A úrovni pasu bola rozkonárená rázsocha. Vložil do nej koleno s úmyslom dostať sa ešte vyššie. Rázsocha však bola pružná a jabĺčko do nej zapadlo, ako by bola stvorená pre neho. Konáre sa zovreli a Roman bolesťou zasipel. Chcel koleno vytiahnuť, ale pálčivá bolesť to nedovolila. „trošku počkám a skúsim to znovu...“ prebehlo mu hlavou. Zlý nápad. Noha tŕpla. Zbytočne rozťahoval konáre-nepovolili.
Trčal tam už dlho. Pod stromom prešlo pár hubárov, ale on sa hambil na nich zakričať. Každý by sa dozvedel, aké je nemehlo. Zabudol, že sa môže i zvečeriť. Stalo sa. S večerom prišiel i prvý strach sprevádzaný hlasmi lesných zvierat. Oľutoval, že nekričal, kým bolo na koho. Po lícach samu kotúľali slzy a rozmazávali špinu.
Pod stromom zaštekal pes.
„Alik, čo je! Nechaj to! Šviháme domov!“
Ale Alik nepočúval svojho staručkého pána. Ten pri zbere húb zaspal a teraz trielil domov, čo mu nohy stačili, lebo sa bál ostrého jazyka svojej manželskej polovičky. Alik hulákal na plné hrdlo, obskakoval strom rovnako ako jeho pán, ktorý ho nemohol chytiť.
„Ujóóó...“ ledva vydral zo seba Roman.
Starký takmer odpadol. Už mal namále a teraz sa takmer rozbehol preč. Keď si uvedomil, že to nebol duch starej sovy ani jeho starká, pozrel hore a spýtal sa, kto tam je.
Všetko malo potom rýchlejší spád. Vek ani kĺby síce dedkovi neumožnili vyštverať sa za Romanom, zato telefónne číslo na hasičov vedel v zozname nájsť. O dve hodiny už v svetle reflektorov požiarnický rebrík klesal k zemi s hasičom podopierajúcim Romana. Tam ich čakal starkého malý, žltý poskakujúci chlpáč, ktorému to nedalo a prišiel si obzrieť ten čudný veľký gaštan, čo mal vôňu človeka. Starký niečo zamrmlal, poškrabkal ho na hlave a vybral sa domov. Vedel, že ich tam za odmenu čakajú pirohy s tvarohom a výnimočne usmievavá babka.
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
Osud
Nikdy v živote nemal psa. A vždy po nejakom túžil. Do osemnástky nedovolili rodičia, počas štúdií škola, po svadbe manželka, na dôchodku malý dôchodok. A teraz sa vracal z svojej záhradky v osade za mestom. Na cestičke vydupanej záhradkármi sedelo to malé okaté trasúce sa čudo. Taký netopierik. Keď ho zbadalo, rozkrútilo celým zadočkom a šmatľavo sa rozcapkalo k nemu. Zastal, dvihol obočie a zasmial sa. Neváhal ani sekundu. Strčil trasľavé telíčko pod vlnený sveter a rozmýšľal nad tým, že bude musieť viacej cvičiť a zdravšie sa stravovať. Typoval, že ten malý tvor prežije takých 15 rokov a je na ňom, na starkom, aby mu zabezpečil stály domov bez ďalšej straty pána.
Text: DT
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
Zmiznutie
„Podbele!“ zakričal Peter na Janku. Vzali sa len nedávno a preto mladý šuhaj nelenil, zložil sa na koleno a natrhal za hrsť žltých kvietkov. Sťa s pernatými krídlami vplával do garáže, objal Janku a strčil jej kytičku pred nos.
„Och, to je milé. Ty si taký zlatý truhlík“ vybozkávajúc ho šepkala. Brenda obskakovala ich kolená, zjavne sa tešiac, že má takých veselých pánov. Bolo to výhodné. Odkedy sa panička zamilovala, často navštevovali romantické zákutia a chalupu niekoľko kilometrov od mesta.
Aj tento predĺžený víkend sa tam chystali. Susedia prednedávnom robili zabíjačku a tak v komore bolo niekoľko kvalitných kíl fantastických údenín. Lizla si k nim, keď Janka opražila jaterničky – od tej chvíle o nich neprestajne snívala.
Víkend ubehol ako voda. Dvojici sa veľmi do mestského života nechcelo ale práca volá. Keď dobalili posledné veci, zavolali na Brendu. Zvyčajne bola pri nich do 5 – tich sekúnd. Teraz prešlo 11, 12, 13,...
„Brendííí, Brendušááá!“ Nič.
Po polhodine hľadania začali chytať paniku. Prehľadali všetko, skočili k susedom, splašene behali po ulici i blízkom lese.
Janka plakala, odmietala sa vrátiť bez psíka do mesta. Zavolala kolegyňu, aby za ňu vzala pondelok, ale tú zložila chrípka a tak nebol nik, kto by ju v práci zastúpil. Museli stihnúť posledný autobus a tak len s plačom požiadala suseda, aby im hneď dal vedieť, keď sa Brenda vráti.
Sused sa neozval ani v pondelok, ani v utorok. V stredu to už Jana nevydržala, vybrala dovolenku a ešte v ten večer letela bez Petra na chalupu. Malá sučuľka však nikde nebola. Vystresovaná žena preplakala nad stolom pol noci. Zaspala a zobudil ju len krutý hlad. Zapálila sviečku a pomaly šla do komory.
Takmer ľahla horeznačky od ľaku, keď jej do náručia skočila delová guľa. Brenda! Zvítanie nemalo konca kraja. Skôr však, ako sa Jana spamätala, malá najdúška jej vyletela z ruky a bežala rovno k studni. V svite mesiaca vylachtala mláku a netrpezlivo čakala, kedy jej panička dotankuje ďalšiu. Janu nebolo potrebné prehovárať. A Brenda len pila a pila...
Keď sa už podobala na karikatúru balóna, prasklo to s ňou nabok a šťastne klopkajúc chvostom o zem odfukovala. Len očami pozorovala prešťastnú gazdinú, idúcu si utrhnúť nejakú klobásku. Keby vedela rozprávať, zaštebotala by: „Zbytočne, zlatá moja...už tam nič nie je.“
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
Cassy beží
Na farme vzdialenej od malého austrálskeho mesta žil so svojou rodinou farmár Thomson. Spoločníka mu robil 6-ročný Cassy, stredne veľký kríženec austrálskeho ovčiaka.
Cassy už od šteňacieho veku chodil za svojím pánom ako tieň. Keď ten nasadol do dodávky a odchádzal do mesta, Cassy ho vyprevádzal niekoľko stovák metrov. Ako dospieval, vzdialenoť sa stále zväčšovala. Keď dosiahol rok, bežal za svojim pánom až do mesta vzdialeného 15 míľ. Tam sa trochu potúlal a potom si ľahol do tieňa pánovho auta. S jeho návratom sa vracal aj on. Prečo nejazdil pánovým autom, to vedel len on. Asi ho bavilo pokúšať sa dohnať Thompsona iným spôsobom.
Ako roky pribúdali, začal si Cassy cestu do mesta zjednodušovať. Už nebežal po ceste, ale krížom cez pozemky. Susední farmári to tolerovali, keďže poznali Casyho lásku k pánovi a vedeli tiež, že si nenechá ujsť príležitosť zlikvidovať hlodavce, na ktoré natrafil.
Ani skratka mu však po čase nevyhovovala. Poznal dobre niektorých obyvateľov mestečka a vedel, ktorý po nasadnutí do auta pôjde smerom k jeho farme. A tak začal využívať ich pomoc. Nasadal na korby auta. Vodiči prechádzajúci okolo jeho farmy spomaľovali a on vyskakoval za jazdy. Doma bol vždy skôr ako jeho pán.
Až raz...Neprišiel. Ani na druhý deň. Farmár Thomson sa s ním už v myšlienkach lúčil, keď sa pes zjavil v jeden podvečer celý zaprášený a unavený na príjazdovej ceste. Ale živý a zdravý.
Až po niekoľkých mesiacoch sa farmár dozvedel, čo sa stalo. Cassy v deň svojho zmiznutia natrafil na dodávku s chladiarenským boxom. Kým sa z nej vykladali veci, pes sa schoval v kúte a chladil sa. Nestihol vyskočiť, keď sa zavreli dvere. V chladiarenskom boxe precestoval cez 200 míľ. Keď sa dvere otvorili, vyvrávoral na veľké prekvapenie šoféra von. Ten ho spoznal, chcel sa oň postarať, kým sa opäť bude vracať do spomínaného mesta. Cassy však už nabral smer, klusal preč a nedal sa privolať...
Našťastie mal tento inteligentný pes výborný orientačný zmysel. Na radosť svojej rodiny sa vrátil. A sním aj každodenné vyprevádzanie pána krížom cez polia...
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
Malé nôžky a diviak
Sony bola všade v okolí známa tým, že sa pohybovala v tesnom závese za pätami svojej paničky Zuzany už odkedy ju priviezla z Izraela. Malý, žltý psík s krátkou srsťou a špicatými veľkými ušami. Klobáska na maličkých krivých nôžkach. Chutnučká...na zahryzutie.
Kvitnúce stromy intenzívne volali paničku každý deň na výlet do lesa až jedného dňa neodolala, šuchla Sony na zadné sedadlo auta a hojsa-hejsa do Brendejsa.
Sony sa v lese páčilo. Najprv pobehla metríček, potom dva metre. Potom odbehla naľavo a o chvíľku zmizla vpravo. Zuzka si jej mini zmiznutia nevšímala. Ale len spočiatku.
Keď zastala, Sony opäť nevidela. Sadla na peň a čakala. Zbytočne. Začala volať. Nadarmo. Všetky vlasy vo vrkoči sa jej však dupkom postavili, keď začula príšerný kvikot. Raz nevedela, ktorým smerom sa má rozbehnúť – dopredu, dozadu, či na strom. Kvikot sa ozýval ešte pár sekúnd. Potom stíchol.
„Sonííí!“ vzlykot jej ani nedovolil kričať. Predstavovala si krvavý masaker na mieste, kde sa mohla Sonička stretnúť s diviakom. Vlastne si myslela, že to miesto ani nedokáže nájsť. Napriek tomu, že hrôza jej stále triasla kolenami, šla tam, kde začula jakot. Srdce mala až niekde pri golieri, ak by zbadala diviaka, asi by z trička celkom vypadlo. Otáčala sa na každý šuchot a predstavovala si titulky v novinách „Po odvážnej majiteľke psíka sa našla len pravá noha!“
Zrazu ju niečo donútilo zastať. Myslela, že má halucinácie. Nie, to kňučanie vydávala Sony.
„Sony, Sony, kde si?“
Bála sa čo uvidí...
Ticho sa zakrádala k miestu za húštinou...
Pod miniatúrneho otvoru bútľavého koreňového systému obrovského duba vystrkovala veselý nos žltá klobása. Aj chcela vyjsť, ale nevedela, lebo jej to bacuľatý zadok nedovolil. Zuzana ju musela chytiť za kožu a poriadne potiahnuť, aby ju dostala von. Ťahal dedko repku....až ju vytiahol.
Ešteže tie nôžky boli také malé a telíčko mäkké. „Plasticita“ umožnila Sony v plnej rýchlosti vpáliť do otvoru medzi korene.
Akonáhle však bola von, vysúkala si rukávy, napla svaly a rozhodla sa, že toho diviaka, čo ju tak nesmierne ponížil okamžite vyhľadá a zmasakruje ho. Našťastie však Zuzana mala vo vrecko vôdzku, a tak k súboju cti nedošlo.
A nedošlo k nemu ani v budúcnosti, lebo Zuzana pre istotu okamžite zakúpila flexi vôdzku, ktorá sa stala neodmysliteľnou súčasťou lesných vychádzok.
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
Šestnásť
„Och, všetci svätí“ zjojčala mama, keď zbadala čudo, ktoré priteperili deti z lesa.
„Mama, však si ju necháme!“ Čudný radiátor s orieškovo hnedými očami smutne stál v predizbe.
„Okamžite ju odneste odkiaľ ste ju vzali!“
„Našli sme ju tam pri záhradkách. Ujo Laci hovoril, že je tam priviazaná už týždeň. Hladná je...“
To teba bolo ozaj vidno. Obrovský bachor bol len náplň niečoho, inak zviera bolo na kosť vychudnuté. Kríženka dobermana či niečo také.
Sučka pomaly vyšla na dvor a namierila si to do tieňa kôlne. Kým deti prehovárali mamu, sučka porodila do trávy 2 šteniatka.
„Ježiškove husle, ona rodí...Utekaj, prines mi telefón, zavoláme veterinára.“
Keď prišiel, sučka oblizovala už siedme šteňa.
„Skúste jej rýchlo pripraviť nejaké pokojné miesto, kde ju môžeme preniesť.“
Mamka odbehla, z novín, dosák a starého matraca pripravila šikovné ležovisko v suchej kôlni. Deti fascinovane sledovali ďalší pôrod. Pomohli vziať narodené drobce a preniesť ich na ležovisko.
Veterinár vydržal do desiateho šteňaťa. Potom to vzdal, poinformoval rodinu čo a ako, a odišiel. O polnoci to vzdala už aj mama a deti.
„Viac ich už predsa nemôže byť. Veď ich je už 14!“
Ráno jej dokázalo, ako sa mýli. Šestnásť mocných zdravých šteniat pokojne spalo pod matkou.
„Ako je možné, že v takom zúboženom stave sa jej narodilo 16 zdravých šteniat. To je neuveriteľné. Čo by bola robila tam na tých záhradkách?“
Keď sučku odčervili, začala rýchlo priberať. Bolo neuveriteľné, ale mala dostatok mlieka až do tretieho týždňa šteniat, keď ich začali dokrmovať. Veľmi rýchlo začali podávať inzeráty, aby dokázali zabezpečiť majiteľov pre všetky šteniatka. Vo veku dvanástich týždňov opustil dom i posledný šteňací chlapček.
Kríženku si nechali. Ale okamžite ju dali sterilizovať, akonáhle to bolo možné. Šteniatka síce boli rozkošné, ale na vlastnej koži zažili, aké ťažké bolo nájsť pre ne nový domov. A čo keby sa jej nabudúce podarilo vyprodukovať sedemnásť?
Text: DT
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
Majstrovstvá SR v obedience
Kika
„Toho psa poznám“, skonštatoval veterinárny lekár. Päťkilový zlepenec srsti, pasívny, blankytnomodrými očami. Zviera v strednom veku. Niečo medzi lhasa apso a shi tzu. Ľudia by sa oň išli potrhať – nebyť tých očí...
„Môže aspoň niečo vidieť?“
„Nie. Zákal postihol obe oči – definitívne a nemenne.“
Nastalo chvíľkové ticho. Sučka stála na stole so sklonenou hlavou. Pomaly sa jej telom začala presúvať triaška. Dievča, ktoré s ňou prišlo na veterinárnu prehliadku jej zo srsti zamyslene, mimovoľne vyťahovala malé vtáčie pierka...
„A tie šupiny na koži?“
„Presnejšie sa vyjadrím až po dôkladnom vyšetrení. Môže ísť o alergiu...“
Sučka – Kika – bola jednou z mála tých, z ktorých po odčervení liezli škrkavky aj napriek pokročilému veku. Netypické pre exkluzívneho bytového psa, u ktorého by človek predpokladal normálnu veterinárnu starostlivosť. Samozrejme, že nemohla ísť medzi ostatné psy do útulku. Bola maličká a krehká, nevidiaca. Vzala si ju na dočasnú starostlivosť jedna z dobrovoľníčok. Z Kiki sa vykľul fantastický spoločník. Dojemný svojou snahou o plnohodnotný život a chuťou obrániť pána ak mala pocit, že je to potrebné.
Po niekoľkých dňoch sa podarilo vypátrať majiteľov Kiki. Bohužiaľ (alebo našťastie), tesne predtým sa presťahovali. Nik zo susedov neveril, že človek z ich bloku vlastnil dlhé roky takého psa. Nikdy ho totiž nevideli. Náhoda je však zvláštny jav. A ten umožnil skrížiť cestu spomenutej dobrovoľníčky so ženou, ktorá tiež Kiku poznala.
„Áno, bola som raz u nich. Chovali papagáje a nejaké spevavce. Mali ich plnú obývačku. Aby ich Kika neplašila, chovali ju za vysokou skriňou, ktorú odsunuli asi polmetra od steny a zatarasili kreslom. Áno, žila tam 6 rokov...“
Neprepadajte depresii – Kika má už druhým rokom nového, veľmi zlatého pána, ktorý ocenil kvalitu jej povahy i jej vonkajšiu krásu. Keď sa s ňou mazná, pre jej šedý zákal ju volá Modroočka.
Je mi smutno, keď toto píšem. Od 17.5.2023 prevádzku hotela pre psov Podlesok z dôvodu predaja nehnuteľnosti definitívne zatváram. Hotel pre psov Podlesok už nebude poskytovať ubytovacie služby.
S úctou a vďakou za všetko pekné Dana Tóthová
---------------
1.10.2021
Vážení klienti.
Veľmi si vážim a ctím možnosť poskytovať Vám služby plných 14 rokov. Mnohé psíky mi prirástli k srdcu ako moje vlastné. Ďakujem za príležitosť spoznať kopec skvelých ľudí. Preto je mi veľmi ľúto, že vám musím oznámiť, že zo zdravotných dôvodov bude hotel pre psov Podlesok od 1.11.2021 fungovať kapacitne už len vo veľmi obmedzenom režime. Prípadné rezervácie bude možné realizovať len po telefonickéj dohode na čisle 0948119512.
Držte sa a dávajte na seba pozor. Pohladkajte za mňa Vaše psíky. Ďakujem.
Prajem Vám pekný deň.
Dana Tóthová
(Pôvodný text:
Vítam Vás na stránke HOTELA PRE PSOV "PODLESOK".
Práca so psami prerástla z môjho celoživotného koníčka do profesie. Som šťastná, že môžem žiť i pracovať so psami a odovzdávať skúsenosti ľuďom, ktorým na ich zvieratách záleží. Fascinujú ma schopnosti a šikovnosť týchto štvornohých priateľov. Je zaujímavé učiť ich a vychovávať tak, aby v ich prejave bola radosť a chuť pracovať.
V našom hoteli poskytujeme Vašim miláčikom kvalitné, príjemné ubytovanie v interiéri s veľkými trávnatými výbežiskami, kde sa do sýtosti vyhrajú. Výborná starostlivosť, profesionálny, láskavý prístup viacnásobnej majsterky SR vo výkone psov, dobré ceny (už od 8,90 eur/deň), ktoré potešia nielen va čase vašich dovoleniek. Mnohé psíky k nám prichádzajú len tak - aby zrelaxovali a užili si hry i spoločnosť iných štvornohých kamarátov.
Rezerváciu do hotela môžete realizovať prostredníctvom rezervačného formulára, prípadne na 0948 119512. Základné informácie si môžete prečitať tu.
Prajem Vám pekný deň.
Mgr. Dana Tóthová)
Džejmy
Pamätáte si Džejmiho z rubriky Psy SOS? Starší pes, kameňovaný ľuďmi pred vchodom na Panelovej ulici. Obrovský nádor na semenníku, nechuť do života. Introvert. Na útulku bol viac než dva roky. Podstúpil dve operácie. Po nich sa mu vrátil zvláštny životný optimizmus. Skrásnela mu srsť. Nabral kondičku a začal veriť ľuďom. Vo výbežisku si ho všimli mnohí záujemci pre jeho distingvovaný pohyb a zvláštnu osobnosť. A aj tak nemal šťastie na majiteľov. Jeho nevýhodou bol vek – mnohých odradil. Tvrdili – starý pes, nezvykne si! To bol omyl a škoda pre mnohých, lebo tým stratili príležitosť získať skvelého psa.
Hlboko si zamiloval troch ošetrovateľov, ktorých si sám vybral. Ale potreboval stáleho pána – rovnako ako každý iný pes.
A ten sa po dva a pol roku zjavil. Džejmy má na staré kolená nových skvelých pánov. Kráľuje na veľkom dvore, za plotom má psieho kamaráta. Dokonca sa naučil štekať a strážiť svoj nový palác.
„ Uch, počuj, tu na ostrovčeku medzi cestami stoji špic. Vlčí špič. Končí mi baterka. Rýchlo, čo mám ro...“, nedokončil hlas mladej Zuzky. Tým pádom sa človek na druhej strane nedozvedel výsledok. Nebol napínavý. Bezradné zviera stálo na betóne a neodvážilo sa prejsť cez frekventovanú cestu. Našťastie, Zuzka bola pri ňom skôr, než sa odhodlal svoj strach prekonať. Milo na ňu pozrel, akoby čakal práve na ňu. Bol mladučký, ani nie ročný, vyčesaný. V tú noc spal v útulku. Každý očakával, že majiteľ sa ozve čoskoro. Nestalo sa tak ani po týždni.
Naopak. Po siedmich dňoch sa našiel druhý vlčí špic – tentokrát sučka. Rovnako stará, rovnako sfarbená. Vyčesaná. A majiteľ nikde.
Inzeráty, ponuka v časopise, upozornenie v televízii. Nič. Súrodenci boli v útulku cez tri mesiace. Už sa ani nehádalo, prečo sa tak krásne zvieratá ocitli na ulici a nik o nich neprejavil záujem. Našli sa pre nich noví majitelia. Starajú sa o nich minimálne tak dobre ako ten predchádzajúci až na to, že ich nenechávajú bezprízorných v uliciach mesta.
„Jaj, bože na nebi!“ zašepkal pracovník inštitúcie, kde sa zvážali z mesta mŕtve zvieratá. Boli to buď obete automobilových kolies, zvieratá, ktoré museli byť uspané veterinárom kvôli chorobe či starobe, alebo zvieratá odchytené asanačnou službou a následne (keď nemali lysetku) utratené. V ten deň sa pred dverami mraziarenského boxu ocitli tri telá. Keď ich po zotmení pracovník išiel odložiť, skamenel. Bol december, ale bez snehu. Len nočný mráz zaliezal pod nechty. Vedľa veľkého chlpatého psa sa triasol červený mimozemšťan. Vlastne bol to koker – ale vráskavý a takmer bez srsti. Posiaty množstvom vyrášok. Chlap sa neodvážil priblížiť k chvejúcemu psovi. Odpor a neurčitý strach či stiesnenosť mu to nedovolili. Ešteže existujú mobily. A nimi sa dá zavolať niekto z útulku. Nie vždy sa síce niečo dá robiť, ale aspoň rada by sa zišla.
Miesto rady bola ochotná prísť dobrovoľníčka, ktorá bývala neďaleko (na vysvetlenie pre čitateľov – dobrovoľníci útulku sa starajú o zvieratá v útulku. Nemajú na starosti ani odchyt, ani riešenie takýchto situácií. Stáva sa, že sa inej, k tomu kompetentnej pomoci nedovoláte. A mráz zalieza pod kožu. Takmer nahý pes nevydrží dlho...
Keď ju uvidela, hneď si vypýtala gumené chirurgické rukavice. Zdravý rozum kázal nedotknúť sa kože. Svrab. Vychudnutosť. Ako je možné, že tá suka prežívala niekoľko dní na ulici. Akoto, že sa prebrala po dávke, ktorá mala ukončiť jej život? Koľko životov dostala do daru?
Vaňa, Tactic, Neostomozan, Dectomax proti svrabu, lieky, kortikoidy,...Po troch týždňoch začala sučke rásť nová srsť. Po dvoch mesiacoch liečenia už mala nový krátky kožuch. Bolo ťažké dostať podkožného parazita z tela. Niekedy to ide ľahko, inokedy na figu. Ale námaha sa oplatila. Vyrástla do krásy. A meno, ktoré jej nakoniec prischlo? Jupi! Ako radosť zo života.
3. kolo Ligy Obedience SR 2014 (Paňovce). Propozície a prihláška tu.
NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV
ÚTULOK PRE PSOV (KOŠICE)
Pomôžte, prosím, opusteným psíkom a mačičkám z východu Slovenska. Slovenské útulky to majú vo všeobecnosti veľmi ťažké. Avšak čím ďalej na východ, tým ťažšie je umiestňovanie do nových rodín aj napriek maximálnemu úsilu pracovníkov útulkov. A opustených zvierat na uliciach tak strašne pribúda... Záchrana pre konkrétneho jedinca je uvoľnenie miesta v útulku - a to tak, že si iné zvieratko niekto z Vás, či Vašich známych osvojí. Všetky informácie o košickom útulku nájdete na www.uvp.sk
Pribudli nové videá - výcvikové návody na riešenie problému: tu.
12.12.2012 - Pridaná nová rubrika VIDEO
Videá hotela, záznamy z pretekov, výcvik... postupne budú pribúdať...
DOG ROCK - UŽ ŽIADNA MOČOM VYPÁLENÁ TRÁVA
Prírodné minerálne skaly ťažené v Austrálii - šikovná pomôcka eliminujúca ničenie trávnika močom. Prírodný, overený produkt z Austrálie predávajúci sa na tomto kontinente od roku 2001. Prírodný minerál bez chemikálií, nemení PH moču. Bezpečné pre psov. Predáva sa v Austrálii, USA, na Novom Zelande, v Južnej Afrike, Veľkej Británii a v Európe. Stačí vložiť obsah balenia Dog Rocks do misky s vodou, ktorú pije. A váš trávnik nebude zničený vypálenými škvrami po moči psa. Viac informácií a možnosť objednať si vulkanické kamene na 0948119512.
.
potešila mňa aj môjho šesťročného synka Danka (ktorý si mimochodom užíval krásny deň plný chlapčenských hier a preliezaním prekážok :) . 
